Keď som išiel zo Zvolena ozvala sa moja milá:
Choď ty pekne na liečenie, nie do zavšivavenej herne.
Po liečení sa mi vráť, budeš sa tu s malým hrať.

Nepočuť tvoj plač
vždy keď hrám.
Kto za to môže?
Neviem sám...

Kto za to môže, ó drahý Bože.
Zradil som všetko, čo mám rád,
nemal som síl už zapierať.
Nechcem už nikdy viac klamať.

Často som pri pive a kartách sedával,
spitý pod obraz na život nadával.
Doma som nesedával,
celé noci v rume plával.
Automat, ruleta, kartičky
a doma plačú detičky.
„Kto za to môže?“

Už nehrám a je mi dobre,
nad hlavou svieti mi nebo modré,
nie vždy som sa tak dobre mal,
kedysi som najradšej hral.

Už prichádzam k veľkým dverám,dobre sa tu poobzerám
psychológa hľadám tu,
viem, už nieto návratu.
Popýtam sa ľudí vôkol,

Dve ruže, smútok, cesta známa,
studený kameň, slzy, ahoj mama...
Dám ružiam vodu, knôtu plamienok
a smutné oči vánkom spomienok
vysušíš mama, celkom dosucha.

Bez Teba nemá slnko lúče
len tebe dám od môjho srdca kľúče.
Ďakujem Bohu vždy keď sa smeješ,
keď svojim smiechom srdce mi hreješ.

Slnko vonku na mňa žmurká
doma žena s malou čaká.
Čakajú že prídem iný
plný odhodlania a sily.

Preč sú dni keď som jasne chápal,
ostal mi len ťažký zápal.
Ruky, čo sa chcú len triasť,
oči, akoby sa zabudli smiať.