Existuje niekoľko mýtov, ktoré obklopujú patologických hráčov a ktoré príbuzným, ale aj samotným hráčom často krát bránia v tom, aby uvideli pravdu.
- Hráči sú nezodpovední a ľahkovážni ľudia. Aspoň tak sú často vyobrazení vo filmoch a knihách. Pravdou však je, že medzi gemblermi nájdete rôzne typy osobností. Niektorí sú ľahkovážni, okázalí a extrovertovaní, iní sú tichí, introvertovaní a rozvážni. Navyše pochádzajú z rôznych oblastí. Je medzi nimi zastúpená každá kultúra, etnická aj ekonomická skupina.
- Hráči radi riskujú vo všetkých oblastiach života. V skutočnosti je mnoho hráčov v osobnom a pracovnom živote konzervatívnych. Oproti tomu mnohí iní(napr. nehazardní hráči ) riskujú v bežnom živote oveľa viac.
- Ak nehráš/netipuješ každý deň, nemôžeš byť problémovým, patologickým hráčom. Niektorí hráči neustále myslia na hranie a neprejde deň bez toho, aby mali niečo vsadené, alebo aby aspoň chvíľu hrali. Sú však iní, ktorí chodia hrať príležitostne „v ťahu", a potom opäť nehrajú aj niekoľko mesiacov.
- Nemožno byť závislý na činnosti, závislosť môže byť len na alkohole a drogách. Aktivita ako gembling môže byť rovnako návyková, ako alkohol. Niektorí odborníci veria, že môže byť návykovou ešte viac. Nové výskumy potvrdzujú, že hranie ovplyvňuje náladu zmenou biochémie mozgu podobne, ako je tomu u návykových látok.
- Všetci hráči sú zlodeji a kriminálnici. Niektorí kriminálnici naozaj radi hrajú a niektorí hrajú dokonca príliš. Ale mnoho vážených, zákon dodržujúcich ľud, ktorí sa stali problémovými, alebo patologickými hráčmi môže v zúfalosti siahnuť po nelegálnych aktivitách.
- Patologický hráč vsádza na čokoľvek. Aj chorobní hráči uprednostňujú niektoré typy hazardu pred inými. Často sami seba označujú ako kartárov, tiperov, kasínových hráčov, alebo hráčov rulety, či binga. Iné druhy hazardnej hry pre nich nemusia byť okamžite lákavé.
- Všetci chorobní hráči chcú prehrať. Táto psychologická teória bola v posledných rokoch lepšie vysvetlená. Je sčasti pravdivá, pretože mnoho hráčov sa snaží vyrovnať s pocitmi viny za svoje agresívne pocity a preto niekedy pokračujú v hraní, až kým neprehrajú všetko, čo vyhrali. Navyše, keď kompulzívny hráč prehráva, upadá do zúfalstva a začína hrať nerozumne a nekontrolovane, čo môže v okolí vzbudzovať dojem, že chce prehrať. Je dôležité si uvedomiť, že hráči sú závislí na činnosti, a napriek tomu, že radšej vyhrávajú, radšej budú prehrávať, než by sa mali vzdať hrania.
- Patologický hráči majú slabú vôľu, ináč by s hraním prestali. Podobne ako ľudia závislí na alkohole a drogách, aj ľudia závislí na hraní trpia svojou chorobou. Nie je nedostatkom charakterových vlastností ani vôle. Dôvod, prečo neprestávajú s hraním spočíva v samotnej podstate ochorenia - silná, až neprekonateľná túžba - hrať.
- Hráč vie, že má problém, ale nechce si to priznať a niečo s tým urobiť. Hráči, podobne ako iní závislí často popierajú a často ani sebe nedokážu priznať, že majú problém. Dokonca aj v čase, keď sú konfrontovaní s dôkazmi, že ich hranie sa im vymklo spod kontroly, mávajú problém zmieriť sa s tým a prijať to. V každej inej oblasti života môžu byť veľmi racionálni, ale nie v oblasti hrania. Až keď hráč skutočne „narazí na dno" začne si pomaly realitu uvedomovať. Dno je pre každého človeka iné.
