Peter,

po 16 rokoch tipovania ,prišlo sice akési uvedomenie a pochopenie stavu za ktorým je tvoja choroba-zavislosť ,čo je dobré ale samozrejme ešte nedostatočné . O čom svedčí aj tvoja neschopnosť hovoriť o tvojom probléme s tými s ktorými a pre ktorých žiješ a iste máš rád a sú pre teba všetkým. Tvoje neuvedomenie v tomto prípade je o to horšie ,že ty potrebuješ pomoc vo forme kontroly nad tebou predovšetkým od nich a im sa budeš musieť zodpovedať sa svoje úspechy ale i prešľapy vo formo recidiv! Oni musia byť jednoducho tvojou oporou ale aj kontrolorom nad tvojimi krokmi po ceste k trvalej abstinencii ! ! ! Peter,tvoje uvedomenie siaha momentalne len k istému poznaniu s ktorým si nevieš rady ,ale chceš ho vyriešiť v prospech seba a aj tvojej rodiny . Nuž a pri riešení tohto problému je potrebné poznať pravdu a nebať sa jej pozrieť a pozerať neustavne priamo do očí a neutekať pred ňou a irocializaciami ju obracať na svom obraz a tak ju mariť. Takže odhoď v prvom rade tvoje pocity a postoje z nich vyplývajúce a choď s pravdou von tam,kde je pri tvojej diagnoze s ňou vonku vyijsť potrebné! Peter ja sa ťa spytam takto . Čo si mysliš,čo bude nasledovať ak nebudeš zvládať cestu k trvalej abstinencii ? Tých 16 rokov je totiž dosť hrozivých a tvoja choroba-závislosť ti už ukazuje svoju silu a potrebuje predovšetkým už aj odbornú pomoc . A ty ju momentalne zrejme odmietaš a veríš na vlastnú silu sebavedomia a schopnosti . A to aj preto,lebo si naivne tvoju chorobu spájaš s tvojou športovov minulosťou . Nuž ale závislosť je choroba a a to celoživotná a šport súčasťou života s ktorým sa da kedykoľvek prestať ,ale zase môže v tvojom prípade byť nápomocným na ceste k trvalej abstinencii. To ,ale záleží od teba a tvojho rozhodnutia zaradit ho naspäť do života a CHCIEŤ začať opäť s ním žiť . Peter skús napísať aké kroky-opatrenia si schopný a ochotný robiť aby si niečo stratil a zároveň ziskal to ,čo si si zaumienil.

Ahoj, prajem pevnu volu pri prekonavani seba sameho
hranica zavislosti je velmi tenka, nehanbi sa co najskor poziadat o pomoc psychologa
drzim palce!

Ahojte. Volám sa Peter, a chcem sa podeliť o svoj príbeh lebo verím že mi to pomože zvládnuť samého seba.
Volám sa Peter mám 34 rokov, a stávkujem od 16 rokov.
Prvé roky boli v +, vyhral som za 20 Sk aj 5 000, 4600 sk,naviac ako študent som bol skromný, dal som za 50 Sk, vyhral som 80 a bol som rád, bolo na pivo. A darilo sa hone.
Potom prišiel život, podnikanie, na tipovanie bolo menej času, tak to bolo sem tam.
Potom som sa oženil, prišli deti, na peniaze som sa sťažovať nemohol, darilo sa nám.
Ale začal som tipovať. Neprehrával som vela, a ani neprehrávam, asi tak 30 eur mesačne.
Pri príjmoch je to vcelku v pohode, nikdy som si nepožičiaval na hru, nebrali sme úver na hranie, máme hypotéku, nejaký úver na opravu bytu.
Ale napr. teraz budeme brat úver 1000 eur na kúrenie, a tak si hovorím keby som neprehral peniaze za 5 rokov, mohli sme byť bez úveru.
Manželka ma za peniaze nikdy nekritizovala, nefajčím, nechodím do krčmy, tak jej nevadí že prehrám 30 eur.
Mnohí sa pýtate prečo asi píšem?
Tu je dovod, lebo cítim že pri hraní trávim stále viac času, prv sme chodievali von, ja teraz radšej hrám.
S manželkou sme prv pozreli film, teraz radšej hrám.
Skúšal som prestať, vždy som vydržal tak 5 dní a už som šiel hrať zas.
Som veľmi súťaživý, do 19 rokov som súťažne športoval, potom podnikal.
Mám rád adrenalín.
Strašne ma láka vyhrať tie peniaze čo som prehral, aby som potešil rodinu. Ale viem že to sa už nepodarí.
Hovorím si že za tých 30 eur mesačne radšej urobím rodine radosť nejakým výletom, a potom ich vždy prehrám.
Teraz som si ale slúbil že včera som podal poslednú stávku, napíšem sem aspoň 2x do týždňa ako sa mi darí.
Nechcem aby to bola len taká začiatočná euforia, nechcem prestať hrať len zo slušnosti, myslím to vážne, a pretosom sa chcel podeliť o svoj príbeh aby som sa necítil sám, pred manželkou a detmi sa totiž hanbím priznať že mám problem s hraním. Cítil by som sa slabo. Tak mi prosím držte palce, prípadne poradte ako vydržať nehrať navždy, a nie len 5 dní.