Tie dôvody boli rôzne. Ak trocha zaspomínam, tak to bolo hlavne preto, aby som mal veľa peňazí a bol som „šéf“. Hrával som triezvy aj opitý, sýty i hladný, smädný, unavený aj odpočinutý. Určitú dobu som chodil hrávať automat, pretože kamarátka robila v kasíne a mal som dobrý pocit, keď som vyhral, vždy sa to rozšírilo po krčme alebo kasíne a prežíval som 5 minút slávy. Chodil som hrávať aj preto, že vždy som si hovoril, že teraz to musí vyjsť. Keď mi prišla veľká výhra, tak som s peniazmi „robil veľké veci“. Išiel som si kúpiť do Viedne tenisky, išiel som sa vykúpať do Podhájskej, robil som alkoholové orgie. Pri hraní som bol rád, keď som bol stredobodom pozornosti, ale iba v pozitívnom hodnotení môjho výkonu. Do herne som chodil aj preto, aby som vyhral peniaze na striptérky. Hranie ma bavilo aj preto, že som to bral ako istú formu súťaženia s automatom, myslel som si, že je to o šikovnosti. Keď som prišiel do herne s väčším obnosom peňazí, pripadal som si významný. Herňa na mňa vplývala ako nejaké noblesné miesto, kde sa stretávajú tí, čo majú viac peňazí. Herňoví štamgasti tomu hovorili komunita. Pýtali sme sa jeden druhého ako sa komu darí, kde si už bol hrať, počul si už, že XY už vyhral na štyridsaťosmičkovej hre vrchnák. Chodil som hrať dosť často po diskotéke, keď sa skončila a bol som úplne a bol som úplne narvaný, aby som skončil noc v nejakej NON-STOP prevádzke, lepšie povedané začal. Častokrát mi stačilo len prejsť okolo obľúbeného podniku a ani neviem ako som v ňom skončil. Bol som ako zmagnetizovaný. Občas sa mi stalo, že som do herne išiel len preto, aby som videl svoju obľúbenú čašníčku a trocha som po dlhšom rozhovore znervóznel a šiel som hrať. Mnohokrát som hovoril, že sa idem rozlúčiť s automatmi, ale čašníčky mi hovorili, že to už počuli miliónkrát. Hrával som aj preto, že som maj aj svoj obľúbený automat americký poker, bol pre mňa dosť jednoduchý. Dosť často som hrával preto, alebo som bol posilnený predchádzajúcim úspechom, chcel som proste viac a viac. Hral som dosť aj kvôli adrenalínu, ktorý som pociťoval. Niekedy som šiel hrať proste preto, že mi niekto povedal a však pôjdeme zahrať len za stovku. Toto sú fakt blbé „dôvody“. Viem si odoprieť tieto „radosti.“
Scroll to top