Tak a som tu. Konečne som sa po dlhých rokoch odhodlal postaviť sa k svojim problémom ako chlap. Aj keď musím priznať, že cestou sem som mal zajačie úmysly a rozmýšľal som, či sa len predsa tomuto liečeniu nejako nevyhnem. Našťastie bola so mnou mamka a nechcel som ju znova sklamať. Po mojom rozhodnutí začať sa liečiť mi asi začína fandiť. Hneď po príchode som sa cítil ako na nejakých manévroch. Choď sem, potom tam, musíš urobiť toto, potom zase to. Ale nevadí mi to. Aspoň nemám čas myslieť na blbosti...