Tých snov nebolo až tak veľa. Bol tam jeden, že vyhrám a keď sa splnil bol hneď ďalší, že vyhrám znova, keď to teraz píšem ani neviem či to bol sen, alebo skôr prelud, lebo aj keď sa splnil, tak už som z toho nemal vôbec žiadnu radosť a zo splnených snov by človek určite mal mať radosť, teda aspoň z tých pozitívnych.
A vlastne ešte som sníval, že vyhrám a všetko, čo som navystrájal dám dohromady a budem zase v poriadku. Ale to nebolo možné splniť, lebo potreba hrať vo mne stále prevládla, takže nikdy som ten sen nedal dosnívať a takto som sa len prepadal hlbšie a hlbšie. Takže teraz ani neviem, či to bol sen, alebo prelud. Bol to sen – jeden z tých nesplniteľných a neuskutočniteľných. Verím, že už sa z toho sna zobudím a nebudem ho už snívať. Pretože je to utópia.
Momentálne snívam o plnohodnotnejšom živote, bez stresov a s kľudným rodinným zázemím. Nestačí však o tom len snívať, ale za snom si aj stáť a ísť za ním. Snívam o tom, aké to je pekné žiť bez hry a dôsledkov okolo nej. Škody sú veľké, nie len tie materiálne, ale aj tie duševné. Dobré slovo na ne neplatí, treba k tomu činy a tie sú závislé odo mňa. Chcem sa tešiť z toho, že žijem, že sa teším, že plačem, že chápem a dokážem pochopiť aj najbližších. Chcem sa tešiť z maličkostí, ktoré mi počas hrania unikali, dokázať pomôcť ľuďom a hlavne najbližším. Snívam o krajšom zajtrajšku a istejšej budúcnosti. Nikdy som nemal žiadny cieľ, žil som zo dňa na deň a bezcenne. Flákal som sa po svete a vo svojom živote som nevidel žiadne zmysel. Sníval som maximálne o veľkých výhrach a o tom, kde zohnať veľa peňazí, ako oklamať systém čísel a lotérií, získať dnešné noviny o deň skôr, o tom, že keď raz vyhrám, tak zmením celý svoj život. Proste to nejde a žiť bez ideálov sa nedá. Snívam teraz aj o budúcnosti, chcel by som časom byť otcom, mať deti, ženu, ktorá by stála pri mne a dokázal by som sa s ňou baviť o všetkom, riešiť všetko aj to dobré, aj to zlé. Vychovať ich a dožiť sa v kľude dôchodku. Nechcem si však dávať veľké ciele, o to väčší je sklamanie. V tejto chvíli mi stačí ku šťastiu to, aby som mohol rodičom pozrieť do očí a povedať im, že ich ľúbim, aby videli na mne, že mám záujem sa zmeniť a niečo so sebou spraviť. Chcel by som aspoň na chvíľu, aby boli šťastní ony. 15 rokov hrania sa nedá odpustiť a ani zabudnúť len tak. Chcem však, aby sa nemuseli báť o zajtrajšok, čo zasa vyvediem, kde čo porobím a podobne. Žili by strachu a asi ešte aj určitú dobu budú, no chcem im to vynahradiť a spríjemniť im ten strach. Slová tu nestačia. Toho som si vedomý. Chcel by som tomu všetko podriadiť a naozaj aj preto niečo urobiť. Sľuboval som už dosť a aj tak som to nikdy nedodržal. Nechcem už vlastne vôbec snívať, chcem si dávať iba kritike ciele a zdolávať ich jeden po druhom. Snívať je pekné, ale realita je niekedy úplne iná.
