Zo začiatku som, či mi klamstvo vyjde a myslel som aj na dôsledky, ktoré by mohli nastať. Neskôr som už klamal automaticky, vôbec som sa nad tým nezamýšľal a klamal som aj vo veciach, v ktorých som vôbec nemusel. Klamstvo sa stalo mojim životným spoločníkom. Keď mi náhodou na nejaké to klamstvo prišli, vypočul som si komentár a občas prikývol hlavou, ale pritom som len myslel na to, v čom som v mojom klamstve spravil chybu, alebo kedy som sa doňho zamotal. Myslel som na to, ako zdokonaliť svoje klamanie. Niekedy, keď som bol nútený hovoriť pravdu, stále som si musel dávať pozor, aby som pritom neodhalil ďalšie klamstvo, stalo sa to začarovaným kruhom, z ktorého sa nedalo vyjsť. Ak sa mi to čo i len na chvíľu podarilo, dostal som sa doň znova kvôli tomu, že som nepovedal celú pravdu a ak som to nespravil hneď, potom na druhý deň so to už nedokázal, pretože by sa ukázalo, že som znova klamal. Boli časy, keď som už ani sám nevedel, čo je pravda a čo klamstvo. Nevedel so, či neklamem sám seba. Boli aj časy, keď som sa snažil nahovoriť si niečo, čo nie je pravda. Dlho ma moje klamstvo nevedelo zraniť, nič to so mnou nerobilo. Najhoršie som ale klamstvo pociťoval kvôli hraniu, keď som povedal doma, že idem s priateľkou, no namiesto toho som si šiel zahrať. A ak som s ňou do mesta aj išiel, tak po pár hodinách som sa s ňou rozlúčil a išiel som si zahrať. Keď mi mama volala, že kde som tak dlho povedal som, že s Nelou ešte v meste. Niekedy, keď sme boli dohodnutí, že sa stretneme v meste, išiel som skôr, aby som si mohol ešte zahrať. Ak som už meškal a Nela mi zavolala, povedal som, že som už na ceste, ak som už dohrával hru. Ak som ešte ani poriadne nezačal nechal som ju čakať dlhšie... Ak už čakala naozaj dlho, zavolal som jej, že sa mi nedá prísť. Bolo jednoduchšie proste sa neukázať a nemusieť jej klamať do očí, prečo tak dlho meškám.

• Predch.
• Nasl.