Môj život bol „v pohode“. Chcel som študovať? Študoval som. Šiel som na školu do Trenčína. Učil som sa za stolára.
Vždy bol môj sen robiť s drevom. Neviem, či to nebolo tým, že aj otec bol drevár. Bavilo ma to. Bavilo ma navrhnúť nábytok a na dielni ho spraviť. Inak som bol priemerný študent. Proste mi stačilo prechádzať.
Býval som na spoločnom internáte so študentmi z viacerých škôl. Boli tu z obchodnej akadémie, z poľnohospodárskej, z konzervatória. Partiu som si našiel dosť rýchlo. V partii boli prevažne baby. Ale jedna mi úplne učarovala – Iveta. Iveta chodila na súkromné konzervatórium odbor herectvo. Večne som sa snažil na ňu zapôsobiť, aby si ma všimla. Vedeli o tom všetci. Chodievali sme do jedného baru, kde sme hrávali biliard. V jeden večer, keď som bol v treťom ročníku, trošku podgurážený, pár pivkami som to nevydržal. Aj ostatní ma povzbudzovali, nech za ňou idem. Hrali slaďáky. Ja som sa odvážil. „Smiem prosiť, Ida?“ – spýtal som sa jej. Ani nedopovedala, ale len naznačila pohybom súhlas. Chvíľku bolo ticho. To mi bolo strašne trápne. „Ida, ty vieš, čo k tebe cítim, že sa mi nenormálne páčiš.“ Začal som. „Áno Martin, viem.“ Odpovedala trochu s úsmevom. „A čo ty na to, nemohli by sme spolu chodiť?“ Pozrela na mňa, odstúpila a hovorí: „Hej do obchodu, môže byť?“ Toto som asi nezvládol a utekal som na záchod. Vyreval som sa. Čo už. Toto sa odohralo v jej posledný ročník. Ja so si vtedy uvedomil, že keď všetci teraz končia, ja tu budem sám v štvrtom ročníku. „Čo budem robiť? S kým sa budem baviť? Však ostatný sú dosť čudný.“ Po týchto úvahách, ktoré som mal, som sa oddal hre. Hrával som karty. Zo začiatku len o haliere. Neskôr som prišiel do kontaktu s automatom. Taktiež som si sem-tam s chalanmi zahulil trávu.
Tieto moje problémy sa dozvedeli naši. Nástojili na tom, aby som začal navštevovať psychológa. Ja som sa im vysmial. Ale keď začali hroziť, že ma stiahnu zo školy, som sa podvolil. Ale aj tak som si o psychologičke myslel svoje. „Však ona to nemá v hlave v poriadku.“ Myslel som si. Nakoniec som sa prestal venovať tráve a naši už nepovažovali za dôležité, aby som už k psychologičke chodil. Vlastne, keď o tom teraz premýšľam, naši nejako o problémoch s automatmi ani nevedeli. Vedeli len, že si sem-tam zahrám karty o drobné. O tráve vedeli, aj keď som závislý od nej nebol. Proste keď som nechcel tak som si nezapálil aj rok.
Prišiel koniec štúdia. Skončil som maturitou. A maturoval som dosť biedne, ale mne to vtedy stačilo. Hlásil som sa na výšku do Zvolena. Všetci sa mi smiali, že či to myslím vážne. Ale naši mi verili, ž aspoň pre toto spravím všetko. Spravil som pre to naozaj všetko. Ale zasa iba, aby som prešiel. Prijali ma. Bol som happy. Hneď som bežal do kostola. Poďakovať Bohu. Potom som šiel k babke, kde boli aj naši. Bolo to veľmi príjemné.
Nastúpil som do školy. Študoval som zase veľmi pohodlne. Od spolužiakov o rok starších som zistil, za ktoré prednášky môžem vynechať. Jediné, čo ma asi bavilo bolo technické kreslenie a deskriptívna geometria. Raz pred zápočtovým týždňom sme dostali zadanie, ktoré musíme urobiť do dvoch mesiacov. Prišli Vianoce. Ja som bol lenivý sa čo i len pozrieť na zadanie. Na nový rok mi zvoní telefón. „Ahoj Martin, to som ja, Eva z Paľovej skupiny. Počula som, že máš zadanie GA. Nemáš ho hotové? Ak nie, mohli by sme ho spraviť spolu?“ – znela SMS. Tak sme sa dohodli. Spravili sme ho. Profesorovi aj bolo čudné, že máme rovnaké chyby. „Jasná, Vy ste s Horáčkom nejaká rodina?“ Spýtal sa jej. Uškrnula sa: „Nie, prečo?“
Mala si za povinnosť poďakovať sa mi a tak ma pozvala na pivo. Ja veľké, ona malé. Dala si ďalšie, tak aj ja. Zrazu ich vypila šesť. „Bohatstvo, kde sa to do nej vojde?“ spýtal som sa pre seba.
Po čase sme sa dali do kopy. Bolo to fajn. V druhom ročníku som sa zase vrátil k dočasnému hraniu automatov. Zo začiatku jej to nevadilo. Veď som ju za výhru pozval na večeru, alebo do kina. Ale potom jej to začalo vadiť. Dostal som sa do dlhov. V máji 2004, teda na konci druhého ročníka som prerušil štúdium a jej som to vysvetlil, že si chcem zarobiť na štúdium aj na dlhy. Plakala, aj ja, ale šiel som. V priebehu dvoch týždňov som si našiel veľmi dobrú robotu. Navštevoval som ju raz do mesiaca. Inak mi to čas, ani financie nedovolili. Aj teraz som si pár krát zahral. Dohodli sme sa, že si nájdem robotu vo Martine. Aj som si našiel, ale nebolo to pre mňa také výhodné. Začal som premýšľať: „Chcem ísť za ňou bývať. Ale so siedmimi tisíckami mesačne bývať a žiť dvaja?“ jeden večer som bol nervózny a ešte k tomu hučali do mňa naši. Tak som sa šiel odreagovať von. Hral som a prehral som celú výplatu.
Ráno mi zvoní telefón:“ Kde si bol?“ „Hrať“ „A čo si normálny?“ – zložila mi Evka. O pár dní mi dala kopačky. Začal som piť, hrať, zobral som pôžičku a aj tú som prehral. Na školu som sa úplne vykašľal. Mal som problémy doma aj v robote.
Trvalo mi to až do mája 2006. Uvedomil som si, že už nemôžem viesť takýto život. Život bez cieľa, priateľov a rodiny. Chcem kľud, rodinu, manželku. Som na liečení. Ešte nehovorím, že som čistý. Ale viem. Viem, že chcem.
Býval som na spoločnom internáte so študentmi z viacerých škôl. Boli tu z obchodnej akadémie, z poľnohospodárskej, z konzervatória. Partiu som si našiel dosť rýchlo. V partii boli prevažne baby. Ale jedna mi úplne učarovala – Iveta. Iveta chodila na súkromné konzervatórium odbor herectvo. Večne som sa snažil na ňu zapôsobiť, aby si ma všimla. Vedeli o tom všetci. Chodievali sme do jedného baru, kde sme hrávali biliard. V jeden večer, keď som bol v treťom ročníku, trošku podgurážený, pár pivkami som to nevydržal. Aj ostatní ma povzbudzovali, nech za ňou idem. Hrali slaďáky. Ja som sa odvážil. „Smiem prosiť, Ida?“ – spýtal som sa jej. Ani nedopovedala, ale len naznačila pohybom súhlas. Chvíľku bolo ticho. To mi bolo strašne trápne. „Ida, ty vieš, čo k tebe cítim, že sa mi nenormálne páčiš.“ Začal som. „Áno Martin, viem.“ Odpovedala trochu s úsmevom. „A čo ty na to, nemohli by sme spolu chodiť?“ Pozrela na mňa, odstúpila a hovorí: „Hej do obchodu, môže byť?“ Toto som asi nezvládol a utekal som na záchod. Vyreval som sa. Čo už. Toto sa odohralo v jej posledný ročník. Ja so si vtedy uvedomil, že keď všetci teraz končia, ja tu budem sám v štvrtom ročníku. „Čo budem robiť? S kým sa budem baviť? Však ostatný sú dosť čudný.“ Po týchto úvahách, ktoré som mal, som sa oddal hre. Hrával som karty. Zo začiatku len o haliere. Neskôr som prišiel do kontaktu s automatom. Taktiež som si sem-tam s chalanmi zahulil trávu.
Tieto moje problémy sa dozvedeli naši. Nástojili na tom, aby som začal navštevovať psychológa. Ja som sa im vysmial. Ale keď začali hroziť, že ma stiahnu zo školy, som sa podvolil. Ale aj tak som si o psychologičke myslel svoje. „Však ona to nemá v hlave v poriadku.“ Myslel som si. Nakoniec som sa prestal venovať tráve a naši už nepovažovali za dôležité, aby som už k psychologičke chodil. Vlastne, keď o tom teraz premýšľam, naši nejako o problémoch s automatmi ani nevedeli. Vedeli len, že si sem-tam zahrám karty o drobné. O tráve vedeli, aj keď som závislý od nej nebol. Proste keď som nechcel tak som si nezapálil aj rok.
Prišiel koniec štúdia. Skončil som maturitou. A maturoval som dosť biedne, ale mne to vtedy stačilo. Hlásil som sa na výšku do Zvolena. Všetci sa mi smiali, že či to myslím vážne. Ale naši mi verili, ž aspoň pre toto spravím všetko. Spravil som pre to naozaj všetko. Ale zasa iba, aby som prešiel. Prijali ma. Bol som happy. Hneď som bežal do kostola. Poďakovať Bohu. Potom som šiel k babke, kde boli aj naši. Bolo to veľmi príjemné.
Nastúpil som do školy. Študoval som zase veľmi pohodlne. Od spolužiakov o rok starších som zistil, za ktoré prednášky môžem vynechať. Jediné, čo ma asi bavilo bolo technické kreslenie a deskriptívna geometria. Raz pred zápočtovým týždňom sme dostali zadanie, ktoré musíme urobiť do dvoch mesiacov. Prišli Vianoce. Ja som bol lenivý sa čo i len pozrieť na zadanie. Na nový rok mi zvoní telefón. „Ahoj Martin, to som ja, Eva z Paľovej skupiny. Počula som, že máš zadanie GA. Nemáš ho hotové? Ak nie, mohli by sme ho spraviť spolu?“ – znela SMS. Tak sme sa dohodli. Spravili sme ho. Profesorovi aj bolo čudné, že máme rovnaké chyby. „Jasná, Vy ste s Horáčkom nejaká rodina?“ Spýtal sa jej. Uškrnula sa: „Nie, prečo?“
Mala si za povinnosť poďakovať sa mi a tak ma pozvala na pivo. Ja veľké, ona malé. Dala si ďalšie, tak aj ja. Zrazu ich vypila šesť. „Bohatstvo, kde sa to do nej vojde?“ spýtal som sa pre seba.
Po čase sme sa dali do kopy. Bolo to fajn. V druhom ročníku som sa zase vrátil k dočasnému hraniu automatov. Zo začiatku jej to nevadilo. Veď som ju za výhru pozval na večeru, alebo do kina. Ale potom jej to začalo vadiť. Dostal som sa do dlhov. V máji 2004, teda na konci druhého ročníka som prerušil štúdium a jej som to vysvetlil, že si chcem zarobiť na štúdium aj na dlhy. Plakala, aj ja, ale šiel som. V priebehu dvoch týždňov som si našiel veľmi dobrú robotu. Navštevoval som ju raz do mesiaca. Inak mi to čas, ani financie nedovolili. Aj teraz som si pár krát zahral. Dohodli sme sa, že si nájdem robotu vo Martine. Aj som si našiel, ale nebolo to pre mňa také výhodné. Začal som premýšľať: „Chcem ísť za ňou bývať. Ale so siedmimi tisíckami mesačne bývať a žiť dvaja?“ jeden večer som bol nervózny a ešte k tomu hučali do mňa naši. Tak som sa šiel odreagovať von. Hral som a prehral som celú výplatu.
Ráno mi zvoní telefón:“ Kde si bol?“ „Hrať“ „A čo si normálny?“ – zložila mi Evka. O pár dní mi dala kopačky. Začal som piť, hrať, zobral som pôžičku a aj tú som prehral. Na školu som sa úplne vykašľal. Mal som problémy doma aj v robote.
Trvalo mi to až do mája 2006. Uvedomil som si, že už nemôžem viesť takýto život. Život bez cieľa, priateľov a rodiny. Chcem kľud, rodinu, manželku. Som na liečení. Ešte nehovorím, že som čistý. Ale viem. Viem, že chcem.
