PhDr. Ingrid Hupková, PhD., psychologička, psychoterapeutka, riaditeľka kabinetu sociálnej prevencie Národného osvetového centra
Patologické hráčstvo uznala Americká psychiatrická asociácia ako chorobu v roku 1980. U nás sa diagnóza patologického hráčstva oficiálne používa od 1. 1. 1994, keď vstúpila do platnosti ostatná 10. revízia medzinárodnej klasifikácie chorôb. Patologické hráčstvo sa v medzinárodnej klasifikácii chorôb v 10. revízii zaraďuje medzi návykové a impulzívne poruchy. Patologické hráčstvo podľa citovanej 10. revízie medzinárodnej klasifikácie chorôb je definované ako
„porucha spočívajúca v častých opakovaných epizódach hráčstva, ktoré prevládajú na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt a záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu riskovať svoje zamestnanie, veľmi sa zadlžiť, klamať alebo porušovať zákon, aby získali peniaze alebo unikli plateniu dlhov. Postihnutí jedinci opisujú intenzívnu túžbu hrať, ktorá sa dá ťažko ovládnuť, spolu so zaujatými myšlienkami a predstavami o hraní a o okolnostiach, ktoré túto činnosť sprevádzajú. Toto zaujatie a túžba sa často zvyšuje v čase, keď je život stresujúci“ Nábělek, L., Vongrej, J. (2002, s. 4).
Ako uvádza K. Nešpor (2005, s. 4) v Slovenskej republike podľa 10. revízie medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) musí patologické hráčstvo spĺňať nasledujúce štyri kritériá:
- V období najmenej jedného roka sa u subjektu vyskytnú dve alebo viac epizód hráčstva.
- Tieto epizódy nie sú pre jedinca výnosné, no opakujú sa napriek tomu, že vyvolávajú tieseň a narušujú každodenný život.
- Jedinec opisuje silné nutkanie hrať, ktoré je ťažké ovládnuť, a hovorí o tom, že nie je schopný silou vôle hre odolať.
- Subjekt je zaujatý myšlienkami a predstavami hrania a okolnosťami, ktoré túto činnosť sprevádzajú.
V tomto zmysle je patologické hráčstvo (F 63.0) definované ako psychická porucha spočívajúca v častých opakovaných epizódach hrania, dominujúcich v živote subjektu na úkor iných sociálnych, materiálnych, rodinných, pracovných a v neposlednom rade aj zdravotných hodnôt a záväzkov. Motívom hry býva hra samotná. K. Nešpor ďalej píše (2006, s.10), že „najhoršia je výhra, či už skutočná, alebo výhra, o ktorej iba sníva.
Patologickí hráči často opisujú, že sa ich problémy začali krátko po nejakej výhre. Je to práve výhra, ktorá vyvoláva baženie, teda silnú túžbu po hazardnej hre. A to je veľmi nebezpečné.“ Profil patologického hráča MUDr. Jozef Benkovič, ktorý pôsobí ako primár v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom na Prednej Hore, porovnáva rozdiely medzi hazardným a patologickým hráčom týmito slovami:
„Hráč, aj ten hazardný, nikdy neprehrá toľko, aby nemal na základné potreby, na stravu, byt a podobne. Má proste svoju rezervu, na ktorú nesiahne. Hru má pod kontrolou, hrá, lebo potrebuje peniaze, a ak prehrá, neumára sa v nejakých hlbokých depresiách. Patologický hráč nie je schopný prestať hrať, aj peniaze, ktoré vyhral, opäť použije v nasledujúcej hre. Ak prehrá, na druhý deň hrá znovu, aby peniaze získal späť. Hrou je zaujatý aj vtedy, keď nehrá, neustále plánuje nový hazard, premýšľa, ako a kde naň získať peniaze.“
Už viackrát citovaný popredný český odborník, adiktológ K. Nešpor definuje v súvislosti s patologickým hráčstvom (gamblingom) nasledujúce riziká hazardných hier, ktoré delí na viacero oblastí:
Riziká
Pre hazardného hráča:
- Choroby vyvolané stresom,
- sociálne problémy,
- depresie,
- úzkosti,
- riziko uväznenia,
- agresia voči sebe a iné.
Pre rodinu:
- Núdza,
- izolácia rodiny,
- viazne komunikácia,
- ustáva sexuálny život,
- vyšší výskyt domáceho násilia,
- niekoľkonásobne vyššie riziko rozvodov,
- zneužívanie detí a násilie voči nim,
- úzkosti,
- depresie a ďalšie problémy u príbuzných.
- Deti sú citovo i hmotne zanedbávané, majú duševné problémy, pocity viny za rodičov, vyššie riziko patologického hráčstva a alkoholu či drog a ďalšie.
Pre širšie okolie:
- Sprenevery,
- pracovné úrazy.
- Patologické hráčstvo zhorší kvalitu života ďalším zhruba 10 – 15 ľuďom.
- Pre spoločnosť:
- Náklady na liečbu ľudí v okolí patologického hráča,
- sociálne náklady,
- nižšie vzdelanie a horšie zdravie detí.
- Postihnutí častejšie zneužívajú alkohol a drogy, je u nich častá zaobstarávacia majetková trestná činnosť (krádeže, sprenevery, podvody, lúpeže, vydieranie).
- Je tu tiež značné riziko bezdomovstva.
V ďalšej časti príspevku sa zameriame na fázy rozvoja patologického hráčstva. V odbornej literatúre sa uvádzajú tieto tri fázy:
1) Fáza výhier
Budúci hráč má tzv. začiatočnícke šťastie. Pri hre prežíva povzbudzujúce euforické pocity. U hráča narastá sebavedomie, verí, že môže vyhrať, kedy sa mu zachce. Čas a peniaze vynaložené na hru sú ešte v rámci sociálnej únosnosti. Hráč nachádza potešenie v atmosfére herní. Slasť a vzrušenie z hry vyhľadáva čoraz častejšie a aby dosiahol žiaduce pocity, zvyšuje stávky. V čase nehrania sa rád oddáva fantáziám o výhrach a je neprimerane optimistický.
2) Fáza prehier
Hráč v nasledujúcej fáze už prehráva čoraz viac peňazí a snaží sa ich vyhrať späť. Hráva osamotený a chváli sa občasnými výhrami. V jeho myslení už prevláda hazard. Hrá čoraz viac, volí riskantnejšie varianty hry, hrá na viacerých automatoch súčasne... V dôsledku vývoja už nedokáže prestať s hrou, ani keď prehral vopred stanovený limit peňazí, ani po dlhom období prehier. Svoje prehry tají a hranie maskuje alebo bagatelizuje. Klame čoraz viac. Potajomky berie z domu peniaze alebo cennejšie veci a predáva ich pod cenu. Požičiava si peniaze od príbuzných, spolupracovníkov a náhodných známych. Dlhy nie je schopný včas vrátiť, zadlženosť vzrastá. Dochádza k narušeniu rodinných vzťahov. Problémov v zamestnaní pribúda a dochádza k nepríjemným situáciám pri vymáhaní dlžôb veriteľmi. Hranie sa už nedá udržať v tajnosti. Keď vyjde najavo často až hrozivý rozsah materiálnych a nemateriálnych strát, hráč zvyčajne všetko oľutuje a sľubuje, že už nikdy nebude hrať. Je ochotný hľadať pomoc. Jeho okolie i on samotný verí, že všetko bude v poriadku aj bez vyhľadania odbornej pomoci. Nejakýčas hráč dokáže dokonca aj nehrať. To vedie k upokojeniu jeho príbuzných a k obnoveniu ich dôvery. Žiaľ, zväčša nasleduje tajný návrat k hraniu.
3) Fáza straty kontroly− fáza zúfalstva, závislosti
Je poslednou fázou s najintenzívnejším kontaktom s hrou. Hráč naďalej zvyšuje stávky a predlžuje čas strávený hrou. Je neschopný prestať hrať. Všetky pokusy vyvarovať sa hraniu sa končia recidívou, teda návratom k hraniu. Závislý od hry − gambler – všetky peniaze utráca pri hre a prostriedky na hru získava aj páchaním trestnej činnosti (krádeže, podvody, sprenevery). Naďalej je však presvedčený, že ak vyhrá, všetko dá opäť do poriadku. Napokon hrá už len pre hranie samotné a prípadné výhry hneď prehráva. Je zrejmé, že závislosť vedie k zmene osobnosti hráča − je často podráždený, nepokojný, precitlivený, vyhýba sa ľuďom.
V odbornej literatúre týkajúcej sa gamblingu je možné nájsť aj typológiu patologických hráčov. Preto v záverečnej časti príspevku vymedzíme tieto typy hráčov:
1. Sociálni hráči
- hrajú pre finančný zisk alebo krátkodobo v životnej kríze;
- nebýva u nich plne rozvinutá závislosť, dokážu prestať hrať, keď prehrajú vopred stanovenú sumu alebo pociťujú problémy z dôvodu hrania;
- možno sem zaradiť aj dospievajúcich mladých hráčov, ktorí si hraním získavajú členstvo v určitej skupine ľudí (potreba niekam patriť);
- je tu prítomné riziko vzniku závislosti, lebo hranie sa stáva súčasťou životného štýlu.
2. Hráči s narušenou osobnosťou
- mávajú nízku odolnosť proti záťaži;
- mávajú ťažkosti so sebaovládaním (najmä ťažko ovládajú zlosť);
- konajú impulzívne, rýchlo a neuvážene;
- ťažko sa prispôsobujú realite a unikajú do problémov;
- nemávajú pocity viny z dôvodu hrania.
3. Hráči s nízkou sebaúctou
- hra je pre nich spôsob uvoľnenia napätia, hnevu, ktorý sa v nich hromadí (neventilujú ho prirodzene, spontánne) pre vyhýbanie konfliktom s konkrétnymi ľuďmi;
- bývajú väčšinou úspešní v povolaní aj v sociálnych vzťahoch (napríklad v manželstve);
- hranie im poskytuje pocit vyššej hodnoty samého seba (cítia sa silní až všemocní);
- po skončení hry mávajú pocit viny a hanby.
Úrovne patologického hráčstva
Tak ako sa v medicíne aplikuje napríklad pri popáleninách či pri cukrovke v diagnostike stupnica, aj pri patologickom hráčstve sa používa stupnica na určenie závažnosti problémov spojených s hraním. Ide o päťstupňovú stupnicu:
- Úroveň 0 – hra vôbec nie je vykonávaná,
- Úroveň 1 – rekreačné hranie bez negatívneho vplyvu na reálny život,
- Úroveň 2 – hranie prinášajúce občasný výskyt drobných problémov,
- Úroveň 3 - hranie, ktoré vedie ku vzniku veľkých problémov (dostatočne negatívne zasahujú do rôznych oblastí života),
- Úroveň 4 – hranie motivované potrebou nájsť riešenie pre už existujúce problémy.
Cieľom intervencie a liečby je dosiahnutie dlhodobej abstinencie. Problematika hráčstva je stará ako ľudstvo samo. Na ilustráciu možno uviesť, že už Rimania vedeli, že ak má byť ľud spokojný, potom okrem saturácie primárnych potrieb potrebuje aj niečo ďalšie (známe chlieb a hry).
Aj vzhľadom na rozšírenie gamblingu medzi mladými ľuďmi je potrebné cielene sa venovať prevencii hráčstva ako jednej z najviac rozšírených foriem nelátkových návykových chorôb. Hranie môže mať rozsah od bezproblémového (sociálne akceptovaného) až po problémové (sociálne neakceptované). Ako sme už v texte uviedli, v analýze najčastejších rizík spojených s patologickým hráčstvom problémové hranie predstavuje nielen závažný kriminogénny faktor, ale spája sa aj s potenciálne vysokým rizikom samovrážd.
Je overená aj jasná súvislosť medzi patologickým hráčstvom a alkoholizmom. Gambling nesporne patrí k najdrahším závislostiam. Ambulantná liečba patologického hráčstva v psychiatrickej ordinácii, poradni pre rodinu, manželstvo a medziľudské vzťahy alebo v iných zariadeniach môže byť úspešná a postačujúca. Záleží však na tom, ako ďaleko problém pokročil.
Patologické hráčstvo má so závislosťami niektoré spoločné rysy a pri liečbe týchto stavov možno úspešne využívať celý rad rovnakých alebo podobných postupov. Preto sa v záverečnej časti tohto príspevku zameriame na porovnanie látkovej závislosti a patologického hráčstva podľa MKCH 10. Dôležité je v tejto súvislosti uviesť, že základné charakteristiky iných ďalších novodobých nelátkových závislostí sú podľa J. Benkoviča veľmi podobné zatiaľ najznámejšej nelátkovej závislosti, poruche návykov a impulzov – patologickému hráčstvu F: 63.0.
Porovnanie látkovej závislosti a patologického hráčstva podľa MKCH 10
| Závislosť | Patologické hráčstvo |
| Silná túžba alebo nutkanie užiť látku (t. j. baženie, craving). | Silné pudenie k hre, ktoré sa dá ťažko ovládnuť. |
| Zhoršená schopnosť kontrolovať správanie spojené s užívaním látky. | Slabá sila vôle – neschopnosť odolať hre. |
| Prejavy odvykacieho stavu. | -------------------------------------------------- |
| Rast tolerancie k účinku, ktorý často vedie k zvyšovaniu dávok. | Časté je zvyšovanie množstva peňazí, ktoré patologický hráč prehrá, i keď to nie je súčasťou definície patologického hráčstva podľa MKCH-10. |
| Zanedbávanie iných potešení alebo záujmov v prospech užívania psychoaktívnej látky. | Jedinec je zaujatý myšlienkami a predstavami o hraní a okolnostiach, ktoré túto činnosť sprevádzajú. |
| Trvalé užívanie látky napriek jasnému dôkazu škodlivosti následkov, o ktorých závislý vie. | Hazardná hra sa opakuje aj napriek tomu, že vyvoláva tieseň a narúša každodenný život. |
Zdroj: Časopis Sociálna prevencia (2/2009). Na stiahnutie
