Názov: F63.0 Ja, hráč
Autor: Dušan Porubän
Vydavateľ: Spolok Svätého Vojtecha
O knihe: Kým sa človek ocitne v zajatí gamblerskej závislosti, prechádza peklom. Patologický hráč sa duchovne obracia nie mimo seba, k niečomu nad ním, ale uzatvára sa sám do seba.
Hľadá sám v sebe niečo duchovné. To však nikdy nemôže nájsť, pretože je len obyčajným človekom. Duchovná závislosť je však veľmi silná.
Nezdravo verí svojmu egu, myslí si, že hra mu prinesie peniaze, spokojnosť a šťastie. Prehnané sebavedomie, neotrasiteľná viera v seba samého, vo svoje šťastie, je len klam. Po výhrach prichádzajú prehry. Prehry prinášajú problémy a nezvládnuteľné situácie. Kým sa hráč nerozhodne liečiť, len ťažko ho môže niečo presvedčiť o tom, aby prestal veriť "svojej šťastnej hviezde". Aj ja som jej slepo veril. Patril som k tým, pre ktorých je zvuk hracích automatov a stávkovanie stimulom, ktorému nevedia a nedokážu odolať. Trápil som svoju ženu a syna, hraním som okrádal svoju rodinu. Napokon som pochopil, že hráčska vášeň je choroba, ktorá pomaly, ale isto rozkráda dušu a ničí aj telo. Po hrozných duševných útrapách som vyhľadal pomoc lekárov. Dnes abstinujem a dúfam, že to tak bude už navždy. Postupne opäť nachádzam to, čo som stratil - peniaze, prácu, rodinu, lásku, priateľov, zdravie, dušu i samého seba. Vrátil som sa späť k životu.
V myšlienkach som sa vrátil k dňu, keď som tam nastúpil na liečenie. Chcel som uniknúť pred svojimi problémami, a tak som ľahkomyseľne, doslova zbabelo zmizol z Trnavy. Zodpovednosť bola vtedy pre mňa neznámym pojmom. Dlho som musel bojovať sám so sebou. Bez hanby, bez ohľadu na rodinu som nebol schopný nájsť v sebe ani štipku odvahy na to, aby som oznámil ľuďom, ktorým som dlhoval peniaze: „Prepáčte, som v koncoch. Odchádzam na liečenie, aby mi pomohli. Po návrate chcem žiť inak. Dlhy vám splatím. Viem, nedôverujete mi, ale som ochotný podpísať splátkový kalendár hoci aj u notára.“
Namiesto toho som ušiel a všetko sa zosypalo na moju manželku. Ani mobil som si so sebou do liečebne nezobral, a tak si manželka musela vypočuť oprávnené slovné výbuchy a vyhrážky mojich veriteľov. Bola však natoľko silná, že im jednoducho vysvetlila: „Ja ani môj syn s tým nemáme nič spoločné. Dušan sa vráti v septembri, budete si to musieť vybaviť s ním. Mňa viac neotravujte, lebo pôjdem na políciu.“
A mne schovanému za dverami liečebne medzi cudzími ľuďmi, presne takými ako ja – bez myšlienok na budúcnosť –, postupne začali do svedomia vstupovať výčitky, ktoré mi brali spánok. Boleli, pichali, ale aj liečili moju myseľ i telo.
No ani keď sa môj útek do liečebne už pomaly končil, nedokázal som si pripustiť, že som chorý. Držal som sa presvedčenia, že tipovanie zápasov predsa nemôže byť choroba.
„Dušan, a čo vaše dlhy? Prečo vás vyhodila manželka z bytu? Veď ste pre svoje tipovanie oklamali aj vlastnú matku!“ vstupoval mi do svedomia terapeut.
„Už osem rokov nehrám na automatoch. Ani päták som do nich nehodil. A nebol som na žiadnom liečení,“ odpovedal som sebavedomo.
„Vaša diagnóza je jasná – F63.0,“ povedal, čím ma celkom obral o odvahu dohadovať sa s ním.
Pochopil som, že má pravdu. Bolo mi jasné aj to, že moje úniky sú už zbytočné. Premeniť výčitky na pravdivé priznanie sa matke, žene a synovi, všetkým členom skupiny a ich blízkym však bolo veľmi ťažké. No po tejto prvej zmene mojej osobnosti na liečení prichádzali s každým novým dňom ďalšie. Lekárka, psychológ i celá skupina totiž tvrdo a nekompromisne išli po mojich neduhoch. Vďaka nim som začal používať slovíčka, na ktoré som dávno zabudol a boli mi cudzie – dokázal som opäť povedať: „Prepáč,“ „Odpusť,“ „Ďakujem.“
V zrkadle pravdy som videl človeka, ktorého by som najradšej opľul a povedal mu: „Si krutý sebec, bezohľadný muž, ktorý sa nechal zaslepiť vidinou výhry. Si človek, pre ktorého aj dobré zamestnanie s dobrým platom nebolo ničím, nevidel si a nechcel si chápať, ako krásne a bez problémov sa dá žiť v rodine – stačilo len mať lásku k manželke a svojmu dieťaťu.“
Liečenie mi dalo odvahu napísať verejnú spoveď, radu pre tých, ktorí sú na tom tak, ako som bol ja.
Posledný deň na oddelení patologických hráčov bol dňom môjho záverečného elaborátu. V jeho závere som uviedol najkrajšie poučenie – citát od neznámeho autora z roku 1100, ktorý si dal na svoj náhrobný kameň vytesať anglikánsky biskup Westminsterského opátstva:
Začni od seba!
Keď som bol mladý a voľný a moja fantázia nemala hraníc, sníval som o tom, že zmením svet.
Keď som bol starší a múdrejší, zistil som, že svet sa nezmenil, a tak som trochu okresal svoje plány a rozhodol som sa zmeniť iba svoju vlasť.
Ale zdá sa, že to nepomohlo.
Keď som prežíval jeseň svojho života, posledný raz som sa zúfalo pokúsil niečo zmeniť. Uspokojil som sa s tým, že zmením len moju rodinu, mojich najbližších.
Žiaľ. Nezniesli to.
A teraz, keď ležím na smrteľnej posteli, zrazu som pochopil: Keby som bol najprv zmenil seba, bol by som príkladom pre moju rodinu. Ich inšpirácia a povzbudenie by mi potom pomohli zmeniť k lepšiemu moju vlasť a – ktovie – možno by som bol dokonca zmenil svet.
Zadriemal som. Chvíľu na to sa ozval budíček.
(Môžete si ju kúpiť napríklad na Vydavateľ.sk)
