Začalo to v menšej miere. Kým som podával za menšie sumy ako je napríklad 20 max. 50 korún a bolo to maximálne 2-3 krát do týždňa, videl som v tom prakticky zábavu.
Samozrejme som sa tešil aj z 200 alebo 300 korún, keď som vyhral, ale čo sa týka nervozity, napätia pri čakaní na výsledky, alebo keď mi odišiel tiket, sa nedalo hovoriť. Vtedy som sa skôr trápil kvôli iným veciam, a záležitostiam, ktoré boli pre mňa prvoradé – ako zdravie a dokončenie školy. Keď sa začali sumy a aj stávky zvyšovať, prišlo prenesenie nervozity alebo lepšie povedané zúfalstvo z choroby sa zmenilo na nervozitu a obviňovanie okolia a všetkých z môjho nešťastia. Hádky s priateľkou, lepšie povedané, vždy, keď mi odišiel tiket, hľadanie dôvodu na hádku a konflikt. Neskôr čím ďalej tým väčšia podráždenosť, uvolnenie napätia a aj to len na chvíľku pri občasných výhrach. Vtedy som si dával predsavzatia, ktoré som nikdy nedodržal, ale boli asi takéhoto štýlu ako: super, vyhral som, teraz budem postupne podávať a každý deň budem aspoň 500 Sk v pluse, čo za mesiac robí 15000 Sk. Alebo, keď som začal hrať ruletu: každý deň budem 1000 plus, za mesiac je to 30000 Sk. Samozrejme vydržalo mi to vždy až kým neprišiel deň, keď som prehral všetko, čo som mal a začal som brať pôžičku za pôžičkou. Čím viac sa dlh zväčšoval, tým boli tie predsavzatia o tom istom, len vo vyšších sumách. Občas tam pribudlo aj zdravie a psy a občas aj dokazovanie dôvery rodine, čo samozrejme vydržalo len chvíľu. Neskôr som sa už ani nespoznával. Priateľku som dokázal neuveriteľne psychicky vydierať, vyhrážať sa, kričať, nedbal som na to, že aj malý to počuje., uvedomenie si, tá myšlienka, že vlastne čo robím, bola vždy krátkodobá, až kým som neprehral ďalšiu výraznejšiu sumu. Klamstvá rodičom, výhovorky v sebe, že im nepoviem celú pravdu, lebo s tým by mi aj tak nepomohli, boli asi len preto, že som chcel proste hrať a vždy po nejakých pôžičkách som hovoril to isté. To o čom nevedia je taká a taká mesačná splátka a toľko sa mi za mesiac v pohode musí podariť nahrať....
