Situácia, v ktorej sa teraz nachádzam mi ukazuje len jedno: vidím ju, ale nemôžem sa jej dotknúť, cítim, ale nevonai, počujem, ale je potíšku. Nie je to nič iné, ako šanca. Šanca na život, aký som doteraz obchádzal a bez rozumu sa mu vyhýbal.
Mám šťastie, že sa mi podarilo aj s pomocou mojej mamy dospieť k názorom a odpovediam, ktoré boli známe už dávno predtým, než som prišiel na psychiatrické oddelenie. Na tento rok nikdy nezabiudnem. Dostal som totiž úžasný dar. Konečne sa vrátiť do reality, mať skutočných priateľov, lásku, rodinu, možno už čoskoro svoju, deti, prácu, bývanie, auto, spoločenstvo a šancu porkačovať.
Aký som bol už nezmením, ale akým budem? To neviem, ale viem, aký chcem byť. Ak sa už teraz neodrazím, tak už ťažko budem žiadať o niečo podobné. Človek môže mať v živote niekoľko šancí, to sú tí šťastlivci. Ale ja sám seba presvedčujem, že sa nechcem dozvedieť, či budem mať ešte ďalšiu. Bojím sa toho, preto beriem túto a nik mi ju nemôže vziať - iba ja sám. Nik iný! Nechcem už v živote nič viac, ako je toto, nič väčšieho už nie je. Takže čo je môj najväčší dar v živote? Šanca.
