Dnes som sa zamýšľal nad tým, prečo som vlastne nikdy nepovedal otcovi, mame, priateľkinej mame celú pravdu. Došiel som na to, že vždy som si hľadal zámienku na to, aby som mohol hrať, či už to bola ruleta, alebo stávková kancelária. Prišiel som za nimi s tým, že nemám na splátky a pritom som už mal dávno v hlave, že nechcem vyplatiť všetko, čo som im tvrdil, ale chcem si nechať aj na hranie. Vždy som si hľadal v sebe výhovorky, ako napr. keď im poviem o celej mojej dlžobe a o všetkom, toľko mi určite nedajú a možno budú tak veľmi nahnevaní a hotoví z tej sumy, že mi nedajú ani korunu a navyše mi povedia niečo zlé, ale že nebudem mať z čoho hrať. Vedel som o svojom zámere, len som si hľadal v sebe uľahčujúcu okolnosť, ktorá by mi dala za pravdu a obhájila ma. Pritom to bolo úplne zvrátené a choré.
Ja som nikdy ani nechcel prestať hrať, pretože by som sa takto nesprával.... uvedomujem si aj to, že pri konfliktoch sa človek najviac učí a som rád, že dnes boli tie skupiny také, aké boli, pretože to bolo hneď poznať, čo sa týka na kvalite uvedomovania si. Čím viac názorov, tým viac chutí a môžem nad každým popremýšľať, čo mi to dá. Budem sa snažiť byť vždy úprimný, pretože tým si získavam aj dôveru druhých a potom sa nemusím báť, že aj oni mi vždy povedia, kde robím podľa nich chybu a bolo by to odo mňa sprosté, keby som si z toho nič nezobral...
