Na dnešnom klube ma zaujal Juraj...aj ja som mal podobný prístup k ľuďom, ale ešte pred liečením...preto som sem prišiel, aby som sa zmenil...Juraj mal stále kamenný výraz tváre, lebo podľa mňa nechcel prejaviť žiadne emócie. Ja som zas radšej srandoval a radšej obrátil všetko na srandu a na problémy sa zabudlo. Z Juaraja mám silný pocit, že opäť hráva a bojí sa to povedať, lebo by stratil svoj „nadštandard“. Vôbec nemyslí na dôsledky. Čo na to povedia rodičia, keď sľúbil že pôjde na opakovačku a on aj napriek tomu nejde. Podľa mňa mu ani tak nevadí, že robí v rodinnej firme, ako to, že je stále pod kontrolu. Ja som na tom podobne a teraz som rád, že som bol v práci pod kontrolou, lebo ak by som nerobil u otca, tak mám určite viac pôžičiek na krku. Takže svojim spôsobom to bola pre mňa výhoda, aj keď vtedy som to tak nevnímal. juraj je pre mňa skôr odstrašujúci príklad toho, ako by som sa nemal chovať, keď vznikne nejaký problém...