Partia mladých ľudí prežívajúca veľkú časť dňa na ulici, v parku, baroch. Sú v každom meste. Ak ich vnímate zvonka, môžete byť pohoršený. No keď k nim patríte, ste medzi svojimi najlepšími priateľmi a nič neriešite. Niekedy však ten vonkajší pohľad môže pomôcť mnohým veciam.


Mirka (20) patrila do podobnej partie celú strednú školu. Bolo ich asi dvanásť, ľudia však často prichádzali a odchádzali. K stabilným členom patril Kubo, ktorého Mirka poznala prakticky celý život. Ich mamy boli kamarátky, deti spolu vyrastali na sídlisku a nakoniec sa do seba aj zaľúbili.

„Mama bola dosť prísna. S Kubom som sa mohla stretávať vždy, no nechcela ma púšťať veľmi von. A kým som bola na základnej, ani som veľmi neprotestovala. Na gymnáziu však so mnou už začala riadne plieskať puberta, spoznala som nových ľudí, zistila, kto koho pozná a veľmi rýchlo sa sformovala partia. A k nej postupne patrili cigarety, alkohol, ľahké drogy. Viem, znie to hrozne, boli sme deti, ale robili sme len to, čo ostatní. Toto bol náš spôsob života. Vďaka prísnej mame som to nemohla preháňať a musela som dbať aj na výsledky v škole. Mnohí chalani však prepadali, niektorí mali problém so závislosťami. No nezdalo sa nám to nejaké tragické, brali sme to ako bežné veci.

Pamätám sa, ako Kubo párkrát prišiel s väčším množstvom peňazí. Vraj ich ukradol doma alebo dal do záložne zlato. Pokrútila som hlavou, nemôžem povedať, že by sa mi to páčilo, ale viac som to neriešila. Nepovedala som mu, že by to nemal robiť. Aj tak by ma vysmial. V tom čase sme už spolu chodili a ja som sa nechcela správať ako hysterka. Akurát som sa mu snažila dohovoriť, aby tak často nehrával automaty. On ma však vždy presvedčil, že to má pod kontrolou, že vyhrá a kúpi mi niečo pekné. A ozaj sa to niekedy podarilo. Kubo vyhral riadne veľa peňazí a partia si žila kráľovsky. Maximálne však jeden alebo dva dni.

Raz bola u nás na návšteve Kubova mama a ja som si nechtiac vypočula, čo hovorí. A vlastne bolo dobre, že som to počula. Plakala a hovorila mojej mame, ako jej miznú z domu šperky, ako sa vlastnému synovi bojí dať peniaze na stužkovú alebo autoškolu. Bála sa o Kuba a tiež o seba. Môj priateľ mal totiž dlžoby, o ktorých som sama netušila, a tak sa občas stalo, že niekto si ich prišiel priamo k nim domov dosť nepríjemným spôsobom pýtať späť.

Vždy som poznala len Kubovu verziu, zrazu som to isté počula od jeho mamy. No už to nebolo rovnaké, bolo za tým veľa bolesti a stratených nádejí. Mala jediné dieťa a nemohla sa naň spoľahnúť. A vtedy mi to došlo – môj priateľ je gambler. Nebol to len nepodarený drzý chalan, ktorý nevie, čo s voľným časom a tak robí blbosti. Bola to vážna závislosť, jeho dlhy boli astronomické. Cítila som sa vinná, že to došlo až tak ďaleko. Dlhý čas som vedela, čo Kubo robí a bola som zbabelá sa na to triezvo pozrieť a pomôcť mu to riešiť. Preto som sa rozhodla, že ho neopustím a budeme spolu bojovať. S ľuďmi z partie sme sa prestali stýkať, čo som neskôr počula, riadne zlé veci o nás začali šíriť. Od nich by sme sa pomoci nedočkali.

Mysleli sme, že Kubo sa dokáže do života zaradiť sám. No ešte dvakrát automatom prepadol. Raz ho strašne dobili a vtedy sme si povedali, že je čas na liečenie. Od jeho príchodu domov, vyzerajú naše večery vzhľadom na minulé zvyky dosť komicky. Nepijeme, nefajčíme, veľa chodíme do prírody... Často vymýšľame program úplne umelo, akoby sme nasilu chceli byť slušní a dobrí. No potrebujeme niečim prekryť démonov mladosti, ktorí sa v nás občas ozvú. Som však rada, že to zvládame. Spolu.

Preskákala som si toho veľa a veľmi ma mrzí, že pre mnohých mladých ľudí je podobný životný štýl prirodzený a nevidia na ňom nič zlé. No netušia, ako ľahko sa môžu dostať do problémov. Malo by sa o tom viac hovoriť. Ide tu často o vysoké čiastky peňazí a ich pôvodní majitelia to nenechajú len tak. No čo je ešte horšie, človek svojim konaním dokáže veľmi zradiť tých, čo mu dôverovali. A pritom sa to dá riešiť, len treba vedieť, že sa dá žiť aj inak. Ak by som dnes mala kamaráta, ktorý by sa správal podobne ako Kubo pred pár rokmi, určite by som to riešila hneď a inak,“ uzatvára svoje rozprávanie Mirka. Má za sebou životnú skúsenosť, ktorá je žiaľ veľmi bežná, no málo sa rieši...

Autor: Nina Hatalová