Môj osud s Gemblerom
- tma
- Autor témy
Menej
Viac
- Príspevky: 9
- Získaných poďakovaní 1
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1987
od tma
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Odpoveď od tma na tému Môj osud s Gemblerom
to je ústavná liečba, ale nie taká dlhodobá ako bola predtým.
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- dusiander2
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1986
od dusiander2
Odpoveď od dusiander2 na tému Môj osud s Gemblerom
Tma,
priateľ po ustavnej liečbe absolvoval hneď ambulantnu?
priateľ po ustavnej liečbe absolvoval hneď ambulantnu?
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- tma
- Autor témy
Menej
Viac
- Príspevky: 9
- Získaných poďakovaní 1
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1984
od tma
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Odpoveď od tma na tému Môj osud s Gemblerom
bolo to potrebné po vyšetreniach..
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- dusiander2
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1983
od dusiander2
Odpoveď od dusiander2 na tému Môj osud s Gemblerom
Tma,
akosi sa mi to nezda.Ja viem že po ustavnej liečbe sa chodí na,,preliečovačku'' po roku . Hovorí ti tvoj priateľ pravdu,alebo jeho psychika je tak silno narušená ,že bola potrebná hospitalizacia?
akosi sa mi to nezda.Ja viem že po ustavnej liečbe sa chodí na,,preliečovačku'' po roku . Hovorí ti tvoj priateľ pravdu,alebo jeho psychika je tak silno narušená ,že bola potrebná hospitalizacia?
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- tma
- Autor témy
Menej
Viac
- Príspevky: 9
- Získaných poďakovaní 1
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1982
od tma
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Odpoveď od tma na tému Môj osud s Gemblerom
po vyše dvoch mesiacoch čo bol na liečení, ústavná liečba. potom bol mesiac doma, a teraz je tam znovu, na niekoľko dní.
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- dusiander2
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1981
od dusiander2
Odpoveď od dusiander2 na tému Môj osud s Gemblerom
Tma,
po akej liečbe išiel priateľ na doliečenie?
po akej liečbe išiel priateľ na doliečenie?
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- tma
- Autor témy
Menej
Viac
- Príspevky: 9
- Získaných poďakovaní 1
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1980
od tma
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Odpoveď od tma na tému Môj osud s Gemblerom
strach je mojím nepriateľom dlhý čas. On sa bojí toho, že bude tam mať úzkostné stavy, že je to preňho zase niečo iné a nové, ide o tú úzkosť. a ja sa bojím ... no, neúspechu. strach budem mať vždy, až kým úplne neukončí liečbu a nezačne sa liečiť ambulantne.
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- dusiander2
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1979
od dusiander2
Odpoveď od dusiander2 na tému Môj osud s Gemblerom
Tma,
prečo sa priateľ bal ísť na doliečenie a ty sa bojíš tiež? Veď keď abstinoval ,a aj keby zrecidoval, tak predsa nie je dôvod na strach vás obidvoch . Akosi som to dobre nepochopil . Priateľ je chorim človekom v istom štádiu liečby ,tak prečo tia obavy ? Mohla by si mi toto objasniť a vysvetliť? Ďakujem, Ď.
prečo sa priateľ bal ísť na doliečenie a ty sa bojíš tiež? Veď keď abstinoval ,a aj keby zrecidoval, tak predsa nie je dôvod na strach vás obidvoch . Akosi som to dobre nepochopil . Priateľ je chorim človekom v istom štádiu liečby ,tak prečo tia obavy ? Mohla by si mi toto objasniť a vysvetliť? Ďakujem, Ď.
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
- tma
- Autor témy
Menej
Viac
- Príspevky: 9
- Získaných poďakovaní 1
pred 9 rokmi 11 mesiacmi #1977
od tma
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Môj osud s Gemblerom bolo vytvorené tma
Občas mám chuť kričať, vrieskať, ako veľmi to bolí, ako veľmi bolí, ak sa trápite pre milovanú osobu. Inokedy mám zasa chuť len tak potichu pozerať do neznáma a v tichosti si vytrpieť to, čo sa musí. Každý z nás si niečím prejde, možno v detstve, či v dospievaní, alebo neskôr. Môj život bol vždy plný stresu a nikdy som si nemyslela, že príde niekedy deň, kedy nazriem do nejakej duše, ktorá mi dodá zmysel môjho bezmyseľného života.
A stalo sa tak. A ja som ho stretla pred troma rokmi. Zbehlo sa to akosi rýchlo a odrazu som mala priateľa, na ktorom mi veľmi záležalo, do ktorého som sa bezhlavo zamilovala. Bola to láska ako hrom. A so všetkým čo k tomu patrí. Takže krásne chvíle vystriedali i chvíle ťažšie. Začala som s ním takpovediac bývať v byte spolu s jeho matkou. Bolo mi to cudzie a dosť zvláštne, ale chcela som byť s ním. A bolo to aj pre mňa dosť výhodné. Takže som s ním bývala, no bol tam háčik. Jeho matka bola ku mne milá, no až príliš otvorená a časom to bolo horšie a horšie. Boli medzi nami nezhody, hlavne kvôli tomu, že často striedala partnerov a to sa mi nepáčilo. A keď som to spomínala priateľovi, dosť bol rozčúlený, jeho agresívne správanie som si nevedela vysvetliť. Ale mala som ho až príliš rada, tak som chcela vedieť, prečo je taký a skúmala som ho. Rok po tom, čo sme sa dali dokopy som ho nejako presvedčila, nech ide na vyšetrenie k odborníkovi, keďže mal problémy so psychikou a mal depresie. Poslúchol ma a navštívil psychiatričku. Dostal vtedy i nejaké lieky, no bál sa ich užívať, navštívil druhú, ale tá mu dala tiež lieky, tak tam potom nešiel. Pár mesiacov po tom, čo tam bol, musel zmeniť svojho neurológa, a preto musel ísť znovu za svojou psychiatričkou, ktorá mu mala odovzdať všetky veci o jeho diagnóze. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bolo to prekvapenie, o aké nikto nestojí. V ten deň som sa dozvedela, že môj priateľ má diagnózu patologického hráča. Ostala som zarazená a všetko sa v mojej mysli hrnulo. Všetko som si dávala dokopy, spájala veci. Bolo to príšerné, priznal sa ku klamstvám a tvrdil, že nehrá. Potom prešlo niekoľko mesiacov a ja som ho osobne v jednej z herní našla. Bolo to tušenie? Alebo osud? Asi oboje. Ale bol to fakt, ktorý som nemohla zmeniť. V tej chvíli som si povedala, akú cenu má môj život? Takú, akú má ten jeho. Musela som odísť z jeho bytu, z mesta, kde žil, odišla som domov, do svojej rodnej dediny k rodičom. A tam som mnoho premýšľala. Toto obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké. Všade som v meste videla herne, snívalo sa mi o tom, a nevedela som, ako mu mám pomôcť. Tiež prichádzali výčitky, keďže som si to nevšimla už skôr. Bola som s ním predsa v herni aj ja. A dokonca som tam hodila mincu aj ja, ale nebrala som to tak vážne. Bola som hlúpa. Alebo slepá? Neodčiním to ničím. Bohužiaľ.
A potom prišlo obdobie, kedy sme sa opäť stretli. Bol zničený a dosť vo veľkom strese. Bála som sa o jeho zdravie. Cítila som, že nie je v poriadku. Že ľutuje čo spravil a predsa to ešte stále robí. Vedela som, že hrá, ale nevedela som, ako tomu zabrániť. Navádzala som ho na liečenie. Vždy som vravela, že ak vylieči seba, vylieči i mňa. A vedela som, že mu na mne stále ešte záleží. Nevedel o tom ešte tak otvorene rozprávať. Ani o tom, ako si požičiaval peniaze a akú veľkú sumu. Ani som to nechcela vedieť, keďže som začala mať problémy aj ja a musela som vyhľadať psychologičku. Tá mi toho veľa povedala o gemblerizme a o tom, ako mám postupovať, keď mi na ňom záleží. A tak som s ním komunikovala a držala ho počas jeho školy. Bolo to náročné, nielen preňho, ale hlavne i pre mňa. Nemohli sme sa vídať, s jeho rodinou som prerušila akýkoľvek kontakt. Bola to nočná mora. Až napokon sa rozhodol, že s pomocou jeho strýka odíde na liečenie na celé leto. Bolo mi to ľúto a v mojom vnútri bojovalo akoby dobro so zlom. Ale vybrala som si cestu oslobodenia. Pretože som cítila, že môj priateľ je v zajatí tej krutej závislosti. Podporila som ho ako som len mohla. Verila som mu, hoci dôvera k nemu bola veľmi naštrbená. Bolo ťažké sa cez to všetko povzniesť, ale nakoniec som bola rada, že mi povedal dátum, kedy nastupuje na liečenie. Bol tam celý liečebný proces, ktorý bol toto leto. Ja som sa cez leto dosť psychicky ničila, ale navštevovala som ho a boli sme v kontakte vždy. No dosť ma bolelo, keď sa vrátil domov, a povedal mi, že nemôžeme mať vážny vzťah, lebo ma na krku kopu dlhov a zlých ľudí. Prijala som to a začala som žiť v meste, kde žije aj on, no v podstate v prítomnosti žije v inom meste. Je to všetko komplikované, hlavne tie dlhy, keďže ja som s tým nikdy nemala skúsenosť. Ani som nikoho takého nepoznala. Má dlhy na byt, dlhy u ľudí. Je mi to strašne smutné a neviem sa s tým vyrovnať. Hoci snažím sa pri našich stretnutiach usmievať a vždy ho vypočuť, no vo svojom vnútri cítim neskutočnú bolesť, ktorá nechce utíchnuť. Keď píšem tieto riadky, a tak som zhrnula môj príbeh, môj priateľ odišiel dnes na doliečovanie, na jeden týždeň. Veľmi sa toho bál, a ja sa bojím tiež. Pretože mi nerobí dobre to, aký máme teraz vzťah, hoci viem, že jemu to pomáha. Bojím sa. Strach je niečo hrozné, ale dúfam, že je to i na niečo dobré a on sa uzdraví. Čaká ho ešte dlhá cesta, ale hovorí sa, že každá dlhá cesta sa začína prvým krokom. A myslím si, že on ten prvý krok už urobil...
A stalo sa tak. A ja som ho stretla pred troma rokmi. Zbehlo sa to akosi rýchlo a odrazu som mala priateľa, na ktorom mi veľmi záležalo, do ktorého som sa bezhlavo zamilovala. Bola to láska ako hrom. A so všetkým čo k tomu patrí. Takže krásne chvíle vystriedali i chvíle ťažšie. Začala som s ním takpovediac bývať v byte spolu s jeho matkou. Bolo mi to cudzie a dosť zvláštne, ale chcela som byť s ním. A bolo to aj pre mňa dosť výhodné. Takže som s ním bývala, no bol tam háčik. Jeho matka bola ku mne milá, no až príliš otvorená a časom to bolo horšie a horšie. Boli medzi nami nezhody, hlavne kvôli tomu, že často striedala partnerov a to sa mi nepáčilo. A keď som to spomínala priateľovi, dosť bol rozčúlený, jeho agresívne správanie som si nevedela vysvetliť. Ale mala som ho až príliš rada, tak som chcela vedieť, prečo je taký a skúmala som ho. Rok po tom, čo sme sa dali dokopy som ho nejako presvedčila, nech ide na vyšetrenie k odborníkovi, keďže mal problémy so psychikou a mal depresie. Poslúchol ma a navštívil psychiatričku. Dostal vtedy i nejaké lieky, no bál sa ich užívať, navštívil druhú, ale tá mu dala tiež lieky, tak tam potom nešiel. Pár mesiacov po tom, čo tam bol, musel zmeniť svojho neurológa, a preto musel ísť znovu za svojou psychiatričkou, ktorá mu mala odovzdať všetky veci o jeho diagnóze. Na ten deň nikdy nezabudnem. Bolo to prekvapenie, o aké nikto nestojí. V ten deň som sa dozvedela, že môj priateľ má diagnózu patologického hráča. Ostala som zarazená a všetko sa v mojej mysli hrnulo. Všetko som si dávala dokopy, spájala veci. Bolo to príšerné, priznal sa ku klamstvám a tvrdil, že nehrá. Potom prešlo niekoľko mesiacov a ja som ho osobne v jednej z herní našla. Bolo to tušenie? Alebo osud? Asi oboje. Ale bol to fakt, ktorý som nemohla zmeniť. V tej chvíli som si povedala, akú cenu má môj život? Takú, akú má ten jeho. Musela som odísť z jeho bytu, z mesta, kde žil, odišla som domov, do svojej rodnej dediny k rodičom. A tam som mnoho premýšľala. Toto obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké. Všade som v meste videla herne, snívalo sa mi o tom, a nevedela som, ako mu mám pomôcť. Tiež prichádzali výčitky, keďže som si to nevšimla už skôr. Bola som s ním predsa v herni aj ja. A dokonca som tam hodila mincu aj ja, ale nebrala som to tak vážne. Bola som hlúpa. Alebo slepá? Neodčiním to ničím. Bohužiaľ.
A potom prišlo obdobie, kedy sme sa opäť stretli. Bol zničený a dosť vo veľkom strese. Bála som sa o jeho zdravie. Cítila som, že nie je v poriadku. Že ľutuje čo spravil a predsa to ešte stále robí. Vedela som, že hrá, ale nevedela som, ako tomu zabrániť. Navádzala som ho na liečenie. Vždy som vravela, že ak vylieči seba, vylieči i mňa. A vedela som, že mu na mne stále ešte záleží. Nevedel o tom ešte tak otvorene rozprávať. Ani o tom, ako si požičiaval peniaze a akú veľkú sumu. Ani som to nechcela vedieť, keďže som začala mať problémy aj ja a musela som vyhľadať psychologičku. Tá mi toho veľa povedala o gemblerizme a o tom, ako mám postupovať, keď mi na ňom záleží. A tak som s ním komunikovala a držala ho počas jeho školy. Bolo to náročné, nielen preňho, ale hlavne i pre mňa. Nemohli sme sa vídať, s jeho rodinou som prerušila akýkoľvek kontakt. Bola to nočná mora. Až napokon sa rozhodol, že s pomocou jeho strýka odíde na liečenie na celé leto. Bolo mi to ľúto a v mojom vnútri bojovalo akoby dobro so zlom. Ale vybrala som si cestu oslobodenia. Pretože som cítila, že môj priateľ je v zajatí tej krutej závislosti. Podporila som ho ako som len mohla. Verila som mu, hoci dôvera k nemu bola veľmi naštrbená. Bolo ťažké sa cez to všetko povzniesť, ale nakoniec som bola rada, že mi povedal dátum, kedy nastupuje na liečenie. Bol tam celý liečebný proces, ktorý bol toto leto. Ja som sa cez leto dosť psychicky ničila, ale navštevovala som ho a boli sme v kontakte vždy. No dosť ma bolelo, keď sa vrátil domov, a povedal mi, že nemôžeme mať vážny vzťah, lebo ma na krku kopu dlhov a zlých ľudí. Prijala som to a začala som žiť v meste, kde žije aj on, no v podstate v prítomnosti žije v inom meste. Je to všetko komplikované, hlavne tie dlhy, keďže ja som s tým nikdy nemala skúsenosť. Ani som nikoho takého nepoznala. Má dlhy na byt, dlhy u ľudí. Je mi to strašne smutné a neviem sa s tým vyrovnať. Hoci snažím sa pri našich stretnutiach usmievať a vždy ho vypočuť, no vo svojom vnútri cítim neskutočnú bolesť, ktorá nechce utíchnuť. Keď píšem tieto riadky, a tak som zhrnula môj príbeh, môj priateľ odišiel dnes na doliečovanie, na jeden týždeň. Veľmi sa toho bál, a ja sa bojím tiež. Pretože mi nerobí dobre to, aký máme teraz vzťah, hoci viem, že jemu to pomáha. Bojím sa. Strach je niečo hrozné, ale dúfam, že je to i na niečo dobré a on sa uzdraví. Čaká ho ešte dlhá cesta, ale hovorí sa, že každá dlhá cesta sa začína prvým krokom. A myslím si, že on ten prvý krok už urobil...
...Lepšie je zapáliť sviečku, než preklínať tmu...
Nasledujúci užívateľ(ia) povedali ďakujem: Zabka
Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.
Čas vytvorenia stránky: 0.067 sekúnd