Ahoj Popoluška,

tvoj príbeh ma veľmi oslovil, miestami som ho naplno prežívala s Tebou. Držím palce na novej ceste, nech Ti to vyjde.

Bolo to v júli? Cez leto na 100%. Sestrinmu frajerovi zamestnávateľ vyplatil 30.000, ak nie viac a tak sme išli do mesta. Sestra ma zdrapila za šaty a ešte s 1 kamarátkou sme sadli za ruletu. Nevedela som, ako funguje, pamätám si len závan niečoho veľmi mysteriózneho. Herňa bola prázdna, všade panovalo ticho, kombinácia červenej arogantnej farby, ktorá akoby zliezla z narúžovaných pier fatálnych žien, ktoré ešte pred 10 minútami sedeli na terasách námestia a ťažkými parfémami morili ovzdušie. Šero. Bolo tam prítmie a viem, že som ostatným nevidela do tváre. Pamätám si len, ako sa leskli oči Adama – akýmsi zápalom, ktorý som nepoznala. Odišli sme s výhrou. Tak strašne to vtedy večer na mňa zapôsobilo, že na druhý deň ma to tam tiahlo. Bojovala som s tým, či tam ísť sama, lebo jeden z pocitov, ktoré hazardná sieň vo mne vyvolávala bol STRACH. Strach z toho, že som v podsvätí, blízko ZLA s veľký „Z“, akoby som bola v teritóriu Satana. Chvíľu som sa motala okolo, potom som neistým krokom vbehla dnu, hodila tam zopár 10-korún a čakala. Oproti sedel chlapík. Prihovoril sa mi výstrahou. Sadol si ku mne a záhrobným tónom mi povedal: TY SI UŽ ZÁVISLÁ. (A to som bola na rulete len 2x v živote.) To ma dostalo. Tou myšlienkou, že som už závislá, som sa začala zaoberať a nejako som jej uverila. Tiež mi povedal, že súčet všetkých čísel na rulete = 666, čiže SATANOVO číslo, čím len potvrdil moje dojmy.

Do herne som začala chodiť veľmi nahodená. Pekne nalakované nechty, elegantné handry, v štýle haute couture, chcela som sa cítiť ako človek z vyššej spoločnosti. Najprv som sa cítila veľmi nad vecou a tak som sa aj tvárila pri vsádzaní na čísla. Ten „NADHĽAD“ sa však veľmi rýchlo stratil v momente, keď som netrafila ani jedno jediné číslo a prehrala som prvých 2000 korún. Potom sa to spustilo ako lavína. 3x denne som behala do herne, vyťahovala peniaze z účtu mojich rodičov a z výhier za kolesom „šťastia“ som ich rýchlo vracala, behala som po záložniach a cítila sa pri tom strašne ponižujúco...Našla som si príjemné anonymnú herňu v strede mesta, kde pracovala moja spolužiačka ešte zo ZŠ. Atmosféra herne mi vyhovovala – žiadne zvuky automatov, žiadne húkanie pri výhre, len anonymné koleso s guličkou, tlačidlá ľahko sa poddávajúce mojím vychrtlým prstom...Krupiéri, ktorí pracovali keď tam nebola Zuzana mi liezli na nervy, lebo sa vždy smiali, keď som nevyhrala a to ma provokovalo. Začala som obmedzovať návštevy herne a začala som chodiť do druhej. Tam som si raz za večer šla zahrať a zbehli sa pri mne traja muži, ktorí začali hrať za moje peniaze. Poriadne hazardovali, veď nehrali za svoje, nechala som ich. Na displeji už svietilo 17000, tak sme ich vytiahli. Avšak ako supy sa zbehli okolo mňa a za pomoc pri hraní si zinkasovali 9000. Bola som asi jediná hazardujúca žena v Prešove, nutne si ma musela celá tá zberba pamätať. Raz, keď priateľ hýril s kamarátmi v meste a ja som nemala čo robiť. Opäť som zamierila do kasína. Vedľa mňa sedel jeden ožratý muž a stále mi kecal do hry, že som blázon, že musím byť na hlavu, keď hrám. Riadne mi liezol na nervy, no zarazil ma svojim výrokom. Po hodine čumenia zahlásil: „Dievča, si ako Popoluška, musíš mať svoju úroveň.“ Po 1x som si povedala, že asi fakt idem pod svoju úroveň. Vyšla som z herne a jeden odporný chlapík sa ma spýtal, že za koľko by som s ním išla. Ukázala som mu fakera a utekala, čo mi nohy stačili. Hrávala som nielen doma, ale aj v Nitre, kde som študovala. Všetky peniaze, ktoré som niekedy aj vyhrala, skončili v stroji.

Raz v noci som sa túlala po meste, peniaze na zaplatenie intráku som dávno spreneverila a tak som bola bez bývania. Šla som do herne, kde mi šťastie neprialo. Svoje som prehrala, ešte však nebolo neskoro, nechcela som byť na ulici, tak som i naďalej čušala v herni a sledovala jedného chlapíka, ktorý mi objednal drink. Prizerala som sa jeho hre, nedal si poradiť (keby hral podľa mňa, bol by pracháčom.) Bol prekvapený, že tam som, taká mladá študentka...Vzbudzoval rešpekt, nebol dotieravý, skôr som mala pocit, že ma len toleruje. Ale všetko prehral, v peňaženke mal 10000, tie si nechal pre vlastnú potrebu. Vonku pršalo, ja bez dáždnika, šiel na kus cesty so mnou, po ceste sme išli okolo hotela. Zamieril tam, povedal, že mi rezervuje izbu a nech ma už v živote nevidí v herni, lebo bude zle. Nemala som pri sebe doklady, vytiahol svoje, no keď mi dali kľúč od izby, neodchádzal. Jasné, že zmysel fungoval, zlá predtucha. Ale už mi bolo chvíľu všetko jedno. Šla som hore. Zamkol dvere. Ja – panika, ale tvárila som sa ako masový vrah, nedala som na sebe nič poznať. Oblečená som sa šupla pod perinu a hrala som sa na mŕtveho chrobáka. Starý chren (40) bol nechutný. Spravil mi bezva masáž a keď robil návrhy, osopila som sa naňho, že mám chlapca a že ho nemienim podviesť, že by ma to psychicky zložilo a že bude sviňa, ak sa ma dotkne. On sa ma nedotkol, no pod prísľubom peňazí som sa nakoniec dotkla ja jeho. Škoda, že som predtým nebola na večeru, bola by som mu to spríjemnila po svojom. Napínalo ma. Hneď na to chcel vypadnúť. Na prachy zabudol. Šiel do kúpelne, peňaženka hodená na stolíku, váhala som, či mu ju ukradnúť, zamknúť ho na izbe kým bol v sprche a zdrhnúť. Kašlala som na to. Počkala som kým vyjde slnko a bez duše som šla domov. Aj odtiaľ som vypadla po 20tich minútach a šla som domov. Depresie, prejedanie, nervy z dlhov, z klamstiev, zlé sny, zúfalstvo. Mama cítila, že sa niečo deje, videla som, že niečo vetrí, no mlčala som. Až prišla ku mne do izby a zbadala mi vo veciach výpis z jej bankomatového účtu na stole. Nastalo vypočúvanie, mame prišlo tak zle na srdce, že som myslela, že zomrie. Ležala, zavolala si všetkých k posteli, bola na dne. Nervy zo mňa už mala totiž dva roky. Bolo to kvôli strachu, kvôli bulímii, o ktorej vedela, že sa na ňu liečim, kvôli strachu o moje srdce a môj životný štýl a tiež kvôli neviazanému vzťahu s mojim priateľom, o ktorom si myslela, že je feťák. Tak všetci prišli k posteli, mama si dala zavolať sestru, povedala jej, kde sú všetky cenné papiere. A ešte nejaké inštrukcie ako ďalej, ak by zomrela. Ja som len plakala, no mama mi povedala, Martinka, neplač, ty za to nemôžeš, si chorá. Nikto sa na teba nehnevá. Sme na mizine, zničení, nikto z nás nevládze, Boh dopustí, no neopustí. Choď zajtra za kňazom, musíš sa chytiť Boha....Tatko bol zničený, plakal, krútil hlavou a potom povedal, že mu stojím za všetky peniaze sveta, len aby som sa vyliečila...