ahoj deniska- tak nejaký podobný príbeh som zažil aj ja počas mojich jedenástich rokov hrania. No aj mne teraz pánboh pomohol a dal mi po mojom boku ženu ktorá mi pomáha abstinovať a ukázuje mi to čo som už ani neveril. a to že okrem automatov je na svete veľa krásnych chvil veci, ktoré som v dôsledku hrania úplne vymazal zo svojho života. už vyše 2 mesiacov úspešne abstinujem a včera asi po 4 mesiacoch sme si mohli ísť sadnuť na kávu, pretože predtým kvoli mojim dlžobám ktoré som narobil dôsledku hrania nam nezostavalo ani na benzin do práce. som rád že už to pomaličky všetko ide bokom a život mi ukazuje opäť svoje krásne stánky. darí sa mi v práci športe a aj medzi nami sa to zlepšuje pričom tam stále je kontrola mojej osoby čo mi vôbec neprekáža pretože je to len a len pre moje dobro.síce bez peniažkov v penaženke ale s kludom v duši a úsmevom na tváry že život je zase fajn bez prebdených a prehraných nocí. za tieto chvile chcem podakovať svojej láske. dakujem a dúfam že aj ostatný nájdu svoj zmysel živote, len nie už pri automatoch. s pozdravom ginera.

... týmito slovami som dopísala denník, do ktorého som si počas predchádzajúcich štyridsiatich ôsmich dní zaznamenávala svoje pocity, myšlienky, v ktorom som sa perom často vybúrila a ktorý som prívalom sĺz do nitky premočila. Vtedy,v tom čase, bol dôležitou súčasťou každého jedného dňa.Dnes ho otváram len vtedy, keď sa cítim osamelá, plná dezilúzií,keď celý svet sa mi vidí ako jeden veľký podraz. Nachádzam
v ňom to, čo práve potrebujem...

Začala som ho písať v prvý deň liečby. Na ten deň nikdy nezabudnem.26. január 2007, môj nástup na PHO do Banskej Bystrice.S automatmi som sa stretla už v detstve. Veď koho by neupútali. Bolo to niečo nové, stále blikajúce a vydávalo to rôzne zvuky. Nikdy by mi ani len nenapadlo, že práve ja sa stanem obeťou obyčajného stroja. Jeho vinou som tam, kde som... Začala som nad nimi uvažovať a prikladať im aký-taký význam,
keď začal hrávať môj ocino. Často som nad ním ako dieťa stála a pozerala sa na krútiace valce a o to väčšiu radosť som mala, keď mu vypadli kovové peniaze.
Čas letel a medzitým sa stal kopec krásnych vecí, užívali sme si dovolenky, narodeninové, meninové a iné oslavy, dovŕšila som dospelosť a s ňou prišiel i vodičák. Už to nebolo len o kovových korunkách a o nevinnom detskom pohľade na ten
blikajúci stroj. Začala som ho nenávidieť. Naopak, môj otec sa mu čoraz viac poddával. Vždy, keď som išla pre neho do baru,sedel za ním a povedal mi to isté: aby som prišla o hodinu,dve, tri...Prišla éra automatov, zrazu boli všade. Mamina, možno pre kontrolu nad ocinom, začala chodievať s ním. Niekedy jedenkrát,inokedy dvakrát do týždňa. Prichádzali po polnoci. Raz smutní, raz šťastní... Mamina vyhrávala. Pomaly sa to stalo pravidlom: čo ocino prehral, ona vyhrala. Peniaze chýbali,i keď si to obaja nepripúšťali. Viem, že si vzali úver, a dodnes môžem len hádať, kam išiel... a kam išli tie ostatné.

Ani toto však nestačilo na to, aby som sa poučila. Asi u mňa platí pravidlo, ktoré hovorí, že najlepšie sa človek učí na vlastných chybách.

Dievčinu, s ktorou som bývala, som poznala dávno. Po istom čase sa stala mojou najlepšou kamarátkou. To, čo sme spolu prežili, sa nedá len tak ľahko vymazať. Ani na to, čo mi všetko spravila, sa nedá len tak zabudnúť. No odpúšťam jej. Práve
ona ma priviedla do kasína. Brigádovala tam ako čašníčka,do týždňa som tam brigádovala tiež. Možno mi to trvalo dva mesiace, kým som intenzívne nehrala, potom som už hrala stále. Nemusím písať o sumách, ktoré som bola schopná prehrať, ani o tom, čo všetko som v záložni nechala. Keď človek hrá, nevidí nič iné len výhru, nevidí nikoho iného len seba. Tak isto aj ja. Na ukojenie túžby, svojej hráčskej vášne,som dokázala ísť do extrémov, bola som schopná predať sa,a to len pre stroj, ktorý bliká a vydáva rôzne zvuky. Trvalo to zhruba deväť mesiacov, nikto z mojej rodiny si nič nevšimol.Ako by si to aj niekto mohol všimnúť, bola som dobrá herečka.
Zmeny nálad postrehol len on, ktorého som jednoducho mala,pretože som ho chcela mať!!! Už som bola dlžná na všetky strany a jednoducho som nemala kde na to vziať.

Sedela som v kasíne, fajčila, pila, hrať som nemala už za čo. Ani neviem,čo to vo mne skrslo, išla som k rieke, vypla mobil a zaspala som. Nechcela som sa vrátiť, no nechcela som sa ani utopiť.Vystrašila som všetkých. Našiel ma on s maminou a bratom.
Už mi bolo všetko jedno, bála som sa, nevedela som, čo bude ďalej. Dva dni nato boli Vianoce, Nový rok... a štvrtého januára som u psychiatra dobrovoľne − nasilu podpisovala papier, že súhlasím s liečbou. Nastúpila som o tri týždne. Sedem týždňov
som strávila na psychiatrii, na oddelení PHO. Najhorší bol prvý a posledný týždeň. Až tam som prišla na to, čo som vlastne spravila a ako veľmi som ublížila. Nebyť pacientov, ktorí sa tam liečia, a ľudí, ktorí ich liečia, bola by som stratená. Bol to tvrdý režim, no čo by som čakala za to všetko, čo som spravila...

Najhorší bol návrat domov. Človek je tam v izolácii od vonkajšieho sveta, a ako hovorieva kamarát Dušan – tam za dverami psychiatrie je istým spôsobom chránený od zlých podnikov, uštipačných pohľadov ľudí, klebiet. Toho tretieho som sa najviac bála, lebo len malá hŕstka ľudí vedela, kde som v skutočnosti počas tých dní bola. Teraz, s odstupom niekoľkých mesiacov, je mi to jedno. Nezáleží mi už na tom,
čo si kto o mne myslí. Nech si každý zje sám, čo si navaril.Mne s tým pomáha práve on. On, ktorý sa pred niekoľkými rokmi tak strašne bránil, ktorý ma mal len na potešenie. ON,ktorý mi dokázal všetko odpustiť – a nebolo toho málo, ktorý
vydržal počas mojej liečby, dodnes stojí pri mne a naozaj ho milujem. Žije s gamblerkou a nehanbí sa za to. Chodieva so mnou na kluby a rozprávame sa o tom otvorene. Pretože navzdory svojej závislosti alebo práve vďaka nej som dokázala
prehodnotiť svoj život a zistila som, čo je naozaj dôležité. A keby si niekto náhodou myslel, že opäť som mala šťastie,dosiahla som napokon, čo som chcela, nie je to tak. Strácam kontakt s rodičmi, žijeme spolu, no napriek tomu sa vzďaľujeme. Pol roka po liečbe som zistila, že hrajú. Ocino tvrdí stále to svoje a zakaždým sa zaprisaháva, že on už nebude,no vždy je to o tom istom. Najhoršie bolo, keď som išla za
ním „tam“. Celú noc som mala pred očami blikajúce stroje,zvláštne zvuky a ten nechutný pach. Tomuto sa už vystavovať nebudem.

Minulosti sa neubránim, no budúcnosť je pevne v mojich rukách...pretože ja na to mám!