Myslím, že toto je častá otázka u nás gamblerov. Prečo práve ja som musel takto dopadnúť? Alebo ešte lepšia otázka – čo bolo tým impulzom, ktorý ma viedol k hazardu a kedy nastal ten zvrat keď sa z „víkendového hráča“ stal „profesionálny hráč“?
Po 4 týždňoch tu a neustáleho vracania sa do minulosti a hľadania príčin som dospel k tomu, čo bolo u mňa tým pomyselným spúšťačom. Moja hra bola útekom. Spočiatku útekom od problémov, neskôr útekom od reality. Ako rodina sme sa nikdy nemali zle, podľa toho čo si pamätám sme vždy mali čo sme potrebovali. Bol som jedináčik a rodičia sa vždy snažili aby som mal všetko. A nielen to bežné, aby som mal vždy niečo navyše, niečo výnimočné.
Keď sa naši rozviedli bol to šok. Nechápal som čo sa deje. Mama bola vždy tá prísnejšia, tá čo sa snažila vychovávať, otec bol ten čo sa staral aby nič nechýbalo. Po rozvode sa to ešte viac „zradikalizovalo“. Mama „pritlačila na pílu“ ešte viac a otec zrejme pod vplyvom akejsi viny sa snažil kompenzovať mi všetko hmotne. Bol som doslova „zavalený“ zahraničnými cukríkmi, čokoládami, mal som najdrahšie hračky, oblečenie, čo som si zapýtal to som dostal. On ako malý nemal to šťastie, pochádza z chudobnej rodiny a možno aj týmto ovplyvnený chcel aby som ja mal to najlepšie. A práve tým že som všetko mal, nikdy mi nechýbali peniaze, nevypestoval som si k nim vzťah. Boli to pre mňa papieriky za ktoré si kúpim čo chcem. Nikdy som nešetril.
Potom však prišlo niečo s čím som nerátal. Bol som dospelý, škola ukončená, nastúpil som do práce. Zárobok nebol bohvieaký, výdaje som však nemal veľké, mohol som pekne vyžiť. Tu sa však ozvala túžba po inom živote. Nedokázal som sa uspokojiť s tým čo mám, chcel som mať hneď všetko. Auto, byt, peniaze. Bol som zvyknutý, že to čo chcem dostanem a zrazu to nešlo. Nemôžem zavolať otcovi aby mi kúpil auto alebo byt. Jediné východisko som videl v tom zarobiť peniaze inak. „Inak“ sa dostať k mojim snom čo najskôr, nebol som ochotný čakať. Závidel som kamarátom, ľuďom čo sa mali lepšie ako ja. Aj ja chcem chodiť autom, aj ja chcem chodiť po reštauráciách, aj ja chcem mať zlato, drahé obleky. A tu nastal ten zlom, keď sa z človeka pre ktorého bolo tipovanie zábavou stalo tipovanie prácou, prostriedkom k tomu ako sa vyrovnať ostatným, ako vyčnievať z priemeru. Utekal som od reality, trápilo ma to, že otec pije, že mama je stále nervózna, že má problémy v manželstve, potreboval som utiecť z tohto „krutého sveta“. Utiekol som ešte do krutejšieho sveta. Do sveta klamstiev, pretvárky. Tak strašne som nechcel byť priemerný až sa zo mňa stal človek podpriemerný. Užil som si „božskú slávu“ ostala mi poľná tráva.
Tá potreba vynikať, vykúkať z priemeru je stále vo mne, neviem ju odstrániť. Môžem ju však využiť iným smerom. Nebudem sa tváriť že zostanem šedou myškou, keď viem, že to tak nebude. Nikdy sa neuspokojím s tým byť priemerný. V tomto som ako môj otec. Znova je na mieste otázka – je to dobré alebo zlé? Zlé je to vtedy, keď sa tá túžba použije zlým smerom, to už som raz spravil. Použiť ju tým správnym smerom o to sa chcem teraz pokúsiť.
Po 4 týždňoch tu a neustáleho vracania sa do minulosti a hľadania príčin som dospel k tomu, čo bolo u mňa tým pomyselným spúšťačom. Moja hra bola útekom. Spočiatku útekom od problémov, neskôr útekom od reality. Ako rodina sme sa nikdy nemali zle, podľa toho čo si pamätám sme vždy mali čo sme potrebovali. Bol som jedináčik a rodičia sa vždy snažili aby som mal všetko. A nielen to bežné, aby som mal vždy niečo navyše, niečo výnimočné.
Keď sa naši rozviedli bol to šok. Nechápal som čo sa deje. Mama bola vždy tá prísnejšia, tá čo sa snažila vychovávať, otec bol ten čo sa staral aby nič nechýbalo. Po rozvode sa to ešte viac „zradikalizovalo“. Mama „pritlačila na pílu“ ešte viac a otec zrejme pod vplyvom akejsi viny sa snažil kompenzovať mi všetko hmotne. Bol som doslova „zavalený“ zahraničnými cukríkmi, čokoládami, mal som najdrahšie hračky, oblečenie, čo som si zapýtal to som dostal. On ako malý nemal to šťastie, pochádza z chudobnej rodiny a možno aj týmto ovplyvnený chcel aby som ja mal to najlepšie. A práve tým že som všetko mal, nikdy mi nechýbali peniaze, nevypestoval som si k nim vzťah. Boli to pre mňa papieriky za ktoré si kúpim čo chcem. Nikdy som nešetril.
Potom však prišlo niečo s čím som nerátal. Bol som dospelý, škola ukončená, nastúpil som do práce. Zárobok nebol bohvieaký, výdaje som však nemal veľké, mohol som pekne vyžiť. Tu sa však ozvala túžba po inom živote. Nedokázal som sa uspokojiť s tým čo mám, chcel som mať hneď všetko. Auto, byt, peniaze. Bol som zvyknutý, že to čo chcem dostanem a zrazu to nešlo. Nemôžem zavolať otcovi aby mi kúpil auto alebo byt. Jediné východisko som videl v tom zarobiť peniaze inak. „Inak“ sa dostať k mojim snom čo najskôr, nebol som ochotný čakať. Závidel som kamarátom, ľuďom čo sa mali lepšie ako ja. Aj ja chcem chodiť autom, aj ja chcem chodiť po reštauráciách, aj ja chcem mať zlato, drahé obleky. A tu nastal ten zlom, keď sa z človeka pre ktorého bolo tipovanie zábavou stalo tipovanie prácou, prostriedkom k tomu ako sa vyrovnať ostatným, ako vyčnievať z priemeru. Utekal som od reality, trápilo ma to, že otec pije, že mama je stále nervózna, že má problémy v manželstve, potreboval som utiecť z tohto „krutého sveta“. Utiekol som ešte do krutejšieho sveta. Do sveta klamstiev, pretvárky. Tak strašne som nechcel byť priemerný až sa zo mňa stal človek podpriemerný. Užil som si „božskú slávu“ ostala mi poľná tráva.
Tá potreba vynikať, vykúkať z priemeru je stále vo mne, neviem ju odstrániť. Môžem ju však využiť iným smerom. Nebudem sa tváriť že zostanem šedou myškou, keď viem, že to tak nebude. Nikdy sa neuspokojím s tým byť priemerný. V tomto som ako môj otec. Znova je na mieste otázka – je to dobré alebo zlé? Zlé je to vtedy, keď sa tá túžba použije zlým smerom, to už som raz spravil. Použiť ju tým správnym smerom o to sa chcem teraz pokúsiť.
