Prečo som hral na začiatku a ku koncu?

Získanie rýchlych a bezpracných peňazí - nanešťastie (to viem až teraz) som na začiatku vyhral za 50 400 korún, potom to isté a potom ma to už úplne vtiahlo...
Niektoré dni som išiel do herne len tak z nudy – nemal som čo robiť, škaredé počasie, tak som si povedal, že si ten deň skrášlim v herne – takže ďalším dôvodom bol nedostatok aktivít vo voľnom čase.
Asi najviac ma priťahovalo to, že za 20 korún som si dokázal „vybúchať“ aj 400, 500 korún – čiže ten adrenalín, ktorý som pri hre zažíval. Bolo to niečo úžasné.
Postupne som chcel byť najlepší v hre, vybrať najvyššiu výhru na najlepšom stroji
Časom som ale nedokázal výhru si užiť, prehral som ju na vedľajšom automate – začal som na automate s nižšími stávkami a prešiel som na vyšší...
Sem tam sa objavil nejaký problém, a samozrejme, keď som bol nahnevaný na celý svet, išiel som sa vyventilovať do herne...
Boli aj dni, keď som tam len tak sedel, hlava úplne mimo, plná iných myšlienok než na automaty, a len som ťukal a ťukal a pozeral, ako strácam svoje peniaze.
Párkrát bol aj tak, že som vôbec nemal chuť hrať, ale kamarát zavolal, že ide hrať, že nech idem, že dáme len za dve stovky a určite vyhráme. Tak som sa dal prehovoriť a samozrejme žiadna výhra neprišla. Len som dostal ešte väčšiu chuť hrať a tak som začal zháňať peniaze na ďalšiu hru...
Za najdôležitejšie faktory prečo som hral považujem adrenalín a to, že sa mi na začiatku podarilo tak rýchlo vyhrať peniaze...
Stále som si vravel že výhra príde, musí prísť, raz sa to podarí a všetko vrátim...ale čas bežal a tá vysnívaná výhra neprichádzala. Ale ja som stále veril. Veril som dokonca aj tomu, že jednou výhrou sa zmení celý môj život a všetko bude OK.
Je pravda, že niekedy som aj dlhšie nehrala a keď som ešte nemala dlhy, sedela som trebárs sama v obývačke a povedala som si: „Prečo by som si nešla zahrať,“ začala som sa na hru tešiť, lebo ma bavila, „veď aj tak nič nemá zmysel, nič ma už nebaví, neviem načo žijem...toto je jediné, čo ma vzrušuje...“
Párkrát vyhráš a od radosti sa opiješ...Potom párkrát prehráš a opiješ sa od smútku...No tvoja túžba hrať už nebude poznať hranice...
A ešte jedno ma napadlo vo vzťahu k Martinovi...keď mi bolo fajn a nevážil som si čo mám – rodinu, prácu, výsledky, úspech – hľadal som iné výzvy, ako hovorievala moja babka: „Už nevieš, čo od dobroty...“ a našiel som si hazard, ruletu a automaty a nezvládol som svoj pád...
Na začiatku som vôbec nevedel, že z toho môže byť závislosť, hovoril som si, že to sa mňa netýka. Ja len skúsim sem tam a možno budem mať šťastie. Hovoril som si, že tí ľudia, čo tam prehrávajú veľa peňazí sú buď sprostí, alebo strašne bohatí. Ja tam nedám nikdy viac než 100 korún. A tomu, čo som si hovoril, som aj veril. Ale keď som začal prehrávať viacej peňazí, začal som hovoriť, že to bola náhoda a aj tak som tie peniaze nepotreboval. Pritom som si nevšimol, že verím tomu, že nabudúce ich vyhrám. Toto som tvrdil stále. „Pôjdem do herne a musím vyhrať to, čo som včera prehral. Teraz už viem, ako musím hrať. Včera som hral zle a preto som prehral. Dnes už musím vyhrať.“ Potom, keď mi rodičia tvrdili, že musím ísť na liečenie, navrával som si, že oni o tom nemôžu nič vedieť. „Viem, že už nemôžem hrať, lebo sa pri tom neovládam, lenže keď nepôjdem do herne, nemôžem hrať a prehrať. Nepotrebujem teda ísť na liečenie.“ Ani to mi však nepomohlo... Potom som si hovoril, že keď vyplatím všetko, čo mám vždy po výplate a nebudem maž už peniaze, nemôžem hrať a prehrať. Ani to však nebola pravda. Požičal som si peniaze od druhých a keď som už nemal kde požičať, tak som kradol peniaze druhým. Keď som zbadal, že nič z toho čomu som veril nefunguje, začal som si navrávať, že mi z toho pomôže liečenie. „Keď je tá závislosť choroba, musí sa dať vyliečiť.“ Už som si to navrával dosť dlho a začínam tomu už aj veriť. Dúfam, že konečne to vyjde a nebudem hrať.“
Bolo to v lete 2001. Pondelok ráno som šiel do práce. Išiel som pozrieť na účet do banky, či už prišla výplata. Bola tam a tak som si vybral 5000 Sk. Všetky som ich postupne prehral. Išiel som preto ešte raz vybrať zvyšných 5000, ale som si povedal, že idem už do herne, lebo tam je väčšia nádej, že sa mi peniaze vrátia. Tak aj bolo, vyhral som 10000, no povedal som si že aspoň 1000 by som chcel ešte navyše. A to bola chyba, prehral som všetko. Na účte som už nemal nič a pred sebou celý mesiac aj s celo u rodinou. Na cetu za manželkou do BA som si musel požičať. Keď som tam prišiel, pýtala sa ma, či prišla výplata. Povedal som, že naň bude meškať asi dva týždne. Hneď však na mne videla, že niečo nie je v poriadku, lebo som nerozpával tak ako inokedy. Keď sme prišli domov, povedal som jej , čo sa stalo. Skoro sa nervovo zrútila. Nemali sme z čoho žiť a ani synovi kúpiť lieky. Nebyť mojich rodičov a svokrovcov, tak by som to vtedy nezvládol...
Na tom nie je nič zlé, hodím do automatu pár korún, ak vyhrám prestanem, ak prehrám, pôjdem preč.
Pre pár korún sa predsa nič nestane.
Zo zvedavosti, možno že mi dá.
Veď hrám len za drobné.
Veď hrám len za svoje.
Z výplat mi aj tak nič nezostane, prilepším si.
Za túto tisícku už určite všetko vyberiem.
Keď boli v práci nejaké problémy, chcel som sa takýmto hlúpym spôsobom dreagovať.
Musím zvýšiť stávky, aby som viac vyhrala oplatilo sa mi hrať.
Bude zo mňa milionár.
Vždycky ráno keď som sa prebudil, tak som sa až tešil, že kedy si pôjdem zahrať a budem búchať každú výhru, čo mi príde.
Keď mám tak povedať, tak najviac túžba po rýchlych peniazoch. Chcel som si kúpiť motorku, ale ku koncu som už proste hrával vždy vtedy, keď som mal chuť. Podľahol som hre a hral som, lebo som ju potreboval, presne ako drogu. Dokázal som kvôli nej urobiť čokoľvek. A keď už som aj vedel, že som v tom po uši, tak som si vravel, no a čo? Prinajhoršom schytám zaracha a bitku. Ale nebolo to tak. Naši mi povedali, že ešte raz sa to stane a idem na liečenie. A teraz som tu a som rád, že dosť skoro. Ku koncu som naozaj hral preto, lebo som to potreboval, už mi tak nešlo o peniaze, všetko mi bolo jedno...
Zábava – pri hraní sa vždy našla nejaká sranda, partia
Vyplnenie voľného času, vzrušenie z hazardu, keď som nevedel, ako to vopred dopadne, neskôr som už chcel vyhrať peniaze, ktoré som do toho vrazil, netušil som, že tie peniaze si musím odpustiť, inak sa budem dostávať do čoraz väčších a väčších problémov...
Zvedavosť. Bolo to niečo nové ako chcel som vedieť, aké to je...
Vypadnúť z domu, len tak sedieť a nič nerobiť. A pri hraní fantasticky rýchlo plynie čas...
Ale hlavne som mal pokoj. Hral som a mal svoj kľud, nikto a nič ma nerušilo.... ako však čas plynul, stávalo sa ďalším dôvodom vyhrať späť prehraté.
Hnev. – keď ma niečo alebo niekto nahneval, išiel som hrať. A zas som mal svoj kľud.
Túžba po dobrodružstve.
Niečo nové, zmena.
Spolupatričnosť s partiou starých kamarátov.
Rozchod s priateľkou, vyplnenie prázdna, snaha zabudnúť na ňu a zbaviť sa zlých snov o priateľke.
Bavilo a to a bol som v tom dobrý. Neskôr ma to už nebavilo, ale chcel som sa zlepšovať. Čím som bol lepší, tým to bolo náročnejšie, čo pre mňa bolo výzvou. Často, aj keď som vedel, že na to nemám, že môj súper je silnejší, nevydával som to. Nie ako v živote. Ale to si uvedomujem až teraz.
Hra bola môj dokonalý svet, kde prehra nič neznamenala...
Hra ma ukľudňovala vždy po hádke s rodičmi.
Aby som zarobil.
Nuda.
„Veď hrám za svoje“ – „Veď sú to len peniaze, nikoho si nezabil, tak čo“ – toto som si hovoril, keď som už prehral cudzie peniaze...
Víťazsto.
Neskôr, keď som už mal niečo požičané od veriteľov som si vravel:
Stovka, dve ma predsa nezabijú.
Hodím do automatu, rozmnožím peniaze a vyplatím dlhy. Ale dlhy som nevyplatil.
Okradol som rodinu a vravel som si: Keď vyhrám vrátim rodičom peniaze, o ktoré som ich okradol.
Ďalšia výhovorka bola vtedy, keď som mal pri sebe viac peňazí: Je to silnejšie ako ja.
Samota: Aj tak nie je čo robiť. Je mi smutno, aspoň sa nachvíľu odreagujem.