Často som pri pive a kartách sedával,
spitý pod obraz na život nadával.
Doma som nesedával,
celé noci v rume plával.
Automat, ruleta, kartičky
a doma plačú detičky.
„Kto za to môže?“


Veselo bolo v partičke, 
že chýbam doma mamičke?
Stále pýta len koruny, 
mne inde blúdia rozumy.
Nech už dá pokoj, chcem ísť hrať,
kto ju má stále počúvať.
Veď hrám len ako každý druhý,
čo na tom, že oči často vidia nuly, kruhy.
„Kto za to môže?“

Všetci už kričia „Prestaň s tým,“
vtedy sa tíško vytratím.
Zrána herňa zas ma víta,
automat stále viac pýta.
Peňazí nieto, prehral som všetko,
neradí nikto, veď už viem všetko.

Už tu len sedím s pohľadom skleným,
prehral som všetko i lásku ženy.
Prehral som deti, peniaze, zlato,
otázku kladiem: „Kto môže za to?“

Odpoveď jasná vyskočí z prázdna,
prestaň už robiť zo seba blázna.
Nepomáha už ľútosť, nepomáha už klam,
veď za to všetko môžem si „SÁM.“

Prihlásenie

Scroll to top