Dnes ma stále ovládala úteková nálada. Už ma tu nič nebavilo, nepriťahovalo. Už tretí týždeň sme tu v podstate piati a chytá ma ponorková choroba. Svoje životopisy, príbehy a názory sme si už zopakovali toľkokrát, že ja sám neviem, čo je moja skúsenosť, a čo skúsenosť niekoho iného. Napíšem to priamo, všetci mi liezli na nervy, už som bol alergický na tie isté poznámky, vtipy, postrehy a názory, ktoré sa opakovali stále dookola. A keď mi dnes nevyšla priepustka domov, to bol pre mňa posledný klinec do rakvy. Mal som sto chutí vstať, zbaliť si veci a vypadnúť stadiaľto. No zároveň som si uvedomoval, že znova sa pokúšam o útek pred problémom. A kam by som ušiel? Domov? To by som si musel vymyslieť nejakú rozprávku, ktorou by som vysvetlil svoj predčasný príchod, možno by to vyšlo. Ale akú rozprávku by som porozprával sám sebe, aby som oklamal a presvedčil svoje svedomie, že útek bola správna vec? A zároveň by som svoje doterajšie úsilie spláchol do záchoda. Pritom sa tu nemám zle, mám čo jesť, kde spať, nie som sám, a naučím sa o sebe množstvo vecí. Boli časy, keď som z toho všetkého nemal nič. Akosi som na to zabudol. Na hlad, zimu, samotu, beznádej, pocit menejcennosti a bez vyhliadok do budúcnosti. Asi by som mal svoj životopis napísať ešte raz sám pre seba, a povinne ho čítať, keď budem mať pocit, že sa mám až príliš dobre. Určite mi nezaškodí niečo, čo ma stiahne z oblakov na pevnú zem.

Scroll to top