Otestujte sa: Ste hráč ?

test hracomHľadáte odpoveď na otázku, či ste, alebo nie ste patologický hráč - gambler? Vravia Vám ľudia okolo, že ste gembler, ale Vy s tým nesúhlasíte? Myslíte si, že s tým ešte nemáte problém, že to zvládnete, že to bude dobré? Viac ->

List pre Teba

listMilý priateľ, dopočul som sa o tom, že si sa rozhodol niečo robiť so svojou závislosťou. Úprimne povedané, nečakal som od teba tento krok. Vždy si sa zdal ako normálny chalan, nekonfliktný, super sme spolu vychádzali, ... viac->

Hľadáte pomoc?

psycholog zaskalanMgr. Ján Záskalan - 15 rokov profesionálnej práce v rámci špecializovaného oddelenia pre liečbu nelátkových závislostí v Banskej Bystrica - aktuálne súkromná psychoterapeutická prax - viac na www.bbpsycholog.sk

Výpovede hráčov

vypovede hracovSom šťastný, že som mohol vidieť a hlavne rozprávať sa s rodičmi. Doma mi to vždy robilo problém a aj keď som im nestíhal všetko povedať na terapii, vonku počas návštev sme sa dokázali porozprávať aj o bežných veciach, . viac->

Výpovede rodín

rodinaMôj problém sa ťahá už od marca tohto roka. Vtedy mi môj manžel oznámil, že investoval veľké množstvo peňazí do nejakých akcii spolu s kamarátmi a biznis krachol. Samozrejme ako ináč, tie peniaze fyzicky nemala musel si na to požičať, ... viac->

Čo ma na hre priťahovalo? Prečo som hral? Dôvodov bolo vždy viac. Zo začiatku to bolo získanie rýchlych a bezpracných peňazí. Moje hraní začalo tak, že po prvýkrát som hodil 50,- Sk a vyhral 300,- Sk.

Na druhý deň som sa vrátil do herne opäť a nanešťastie sa mi podarilo to isté, ako predtým. Hodil som sto korún a vybral 400. od tohto momentu ma to úplne vtiahlo do seba. Jedným z prvých dôvodov hrania boli výhry – rýchlo zarobené peniaze. Avšak postupne som začal tušiť, že to nebude také ružové, ako sa zdalo prvé dni. A naozaj to tak aj bolo. Niektoré dni som išiel do herne len tak z nudy. – nemal som čo robiť, kam ísť, bolo škaredé počasie a tak som si povedal, že si skrášlim deň v herni. Čiže druhým faktom, pre ktorý som hrával, bol nedostatok aktivít vo voľnom čase. Asi najviac ma na hre priťahovalo to, že napríklad len za 20 korún som si dokázal „vybúchať“ 300 aj 400 Sk. Čiže bol v tom aj adrenalín. bolo to niečo úžasné. Samozrejme z času na čas prišli aj väčšie výhry a to ma posilňovalo v ďalšom hraní. Chcel som byť najlepší – na najvyššej hre dostať najvyššiu výhru. Ale to sa mi vôbec nedarilo. Iba som pri tom stratil veľa času. Ako som povedal, aj keď prišli veľké peniaze, mal som uspokojivý pocit na duši len pár minút, alebo hodín, pretože som to prehral vo vedľajších automatoch hneď v ten deň, alebo nasledovný deň. Čiže výhru som si nevedel vôbec užiť. A to ma postupne odrádzalo od pokračovania v hraní. Začínal som si uvedomovať, že tie peniaze, ktoré som nahádzal do automatu už nemám vôbec žiadnu šancu vrátiť späť. Avšak ani to mi nepomohlo. Sem tam som objavil nejaký problém, a ak som bol naštvaný na všetkých, išiel som si to odventilovať do herne. Boli aj dni, keď som tam len tak sedel, úplne mimo, hlava plná iných myšlienok, než tie na automaty, a len som ťukal a ťukal a pozeral, ako strácam“ svoje“ peniaze. Koľkokrát bol aj prípad, že sa mi vôbec nechcelo hrať, ale kamarát alebo kamaráti ma zavolali, že aby som si išiel zahrať – že hodíme len stovku – dve, a určite niečo vyhráme. Tak som sa dal prehovoriť – samozrejme, žiadna výhra neprišla. Len som dostal ešte väčšiu chuť hrať, a tak som začal zháňať peniaze na ďalšiu hru. Ako som spomínal, hrával som z rôznych dôvodov, ale za najdôležitejší považujem adrenalín, a to, že na začiatku sa mi podarilo vyhrať. Až jeden večer, presne 23.7.2006 som si konečne uvedomil, čo to robím. Okrádam sa o krásne chvíle prežité s rodinou, priateľmi a rozhodol som sa, že končím. Darilo sa mi to dva týždne. A hlavne som si uvedomil jednu dôležitú vec. Človek nemôže byť nikdy dlhodobo na tejto hre ziskový a hlavne nemôže nikdy vyhrať nad strojom. A tieto myšlienky mi zostanú v hlave do konca života a budem sa nim riadiť. A ak náhodou budem mať myšlienky na hranie, tak radšej sa buchnem po hlave a spomeniem si na to, ako som písal túto úvahu. A som si istý, že to zaberie. Na záver by som sa chcel hlboko ospravedlniť svojim rodičom za tú neskutočnú finančnú ujmu, ktorú som im spôsobil svojim nezmyselným hraním. A poďakovať hlavne za to, že to zobrali tak, ako to zobrali, čo som vôbec nečakal, a že stáli a stoja pri mne v tých najhorších chvíľach môjho života. Ja som sa veľmi hanbil povedať im pravdu do očí a vôbec ukázať sa im na oči po tom, ako sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo. A zvlášť by som chcel vzdať hlbokú úctu mame a odkázať jej, že jej do smrti nezabudnem, čo pre mňa urobila.

Dôvody prečo som hrával - všetko to boli výhovorky, klamstvá, podvádzanie seba a okolia...

  • Začal som len pre zábavu. Pohrať sa, zabaviť sa. Neskôr nastúpil pocit túžby po výhre. Keď nie dnes, tak zajtra.
  • Zabíjanie času, nechce sa mi do ničoho, žiadny koníček, nie je čo robiť, lebo nemám peniaze.
  • Neschopnosť zorganizovať si čas, lenivosť niečo robiť, čo ma nebaví.
  • Získať peniaze hraním, či už na veci, alebo koníčky.
  • Túžba po vzrušení, adrenalíne, z toho, že sedím pri automate a hrám.
  • Zaháňal som pocit osamelosti, pri automatoch vždy niekto je, nejaký známy, s ktorým sa môžem porozprávať.
  • Prípadne chcem byť sám, lebo som nahnevaný a všetko ma rozčuľuje. Nedostatok športu - samému sa mi nechce.
  • Odreagovanie sa z pretlaku stresu z práce. snívanie čo by bolo, keby...snaha mať všetko rýchlo a hneď. Bez rozmýšľania nad tým, čo môžem spôsobiť a či nemôžem robiť niečo iné užitočnejšie pre seba a pre okolie.

Na hre ma priťahovalo to, že to bolo moje hobby. V športe som sa pohyboval už niekoľko rokov a mal som prehľad. Spočiatku som tipoval za menšie vklady. Niekedy som vyhral, niekedy prehral.

Nebolo to pravidelne, lebo v mojom blízkom okolí nebolo kde podať. Postupom času ako vznikali ďalší pobočky rôznych kancelárií som vklady zvyšoval, ale stále to bolo na úrovni hry. Takto to išlo až do času, kým manželka bola istý čas pracovne mimo rodiny. Vtedy som ja financoval domácnosť z našich spoločných príjmov. Peňazí bolo menej a tak som sa snažil do rodiny priniesť o čosi viac peňazí. Niekoľkokrát sa stalo, že som si potreboval aj požičať. Samozrejme, že som si vždy požičal viac a za zvyšok som si vsadil. Nevyšlo to. Potreboval som vrátiť a tak som si požičal sumu, plus niečo naviac. A už to pomaly išlo dolu kopcom. Začali sa klamstvá manželke, kamarátom, známym. Manželka už niečo tušila a tak oddelila jej účet od môjho. V tom čase som však už mal poriadne dlhy. Snažil som sa z toho dostať nejakou „veľkou výhrou“, a urovnať to, ale nedarilo sami. Dlhy naopak ešte viac narastali. Dostal som sa tak hlboko do problémov, že som zobral firemné peniaze a vsádzal som už vabank. Keď som tušil, že už to praskne v robote, ku koncu som skúsil 2*-3 krát zahrať ruletu s tým, že čo keď budem mať šťastie a vyhrám, zmiernim dlhy ktoré mám. Ale nebolo to tak, ako som chcel. A tak som musel so všetkým vyjsť von. Bol som psychicky na dne. Na dne bola aj moja manželka. Teraz s odstupom času rozmýšľam, ako som mohol klamať mojich blízkych, ľudí okolo seba. Veľmi som ich sklamal. Všetkým sa chcem ospravedlniť. Posplácať dlžoby, urovnať si to v rodine, v okolí, aby ma znova brali ako človeka, ktorého poznali pred 14 rokmi...

Spočiatku som hral pre zábavu. to bolo vtedy, keď som hral sporadicky, s finančným limitom, a či som prehrával, alebo vyhrával, dokázal som z herne odísť.

Ďalší dôvod boli určite pocity, príjemné pocity – slastné napätie, vzrušenie, očakávanie výhry. Vtedy som hrával ruletu, a do herne som nikdy nechodil sám. Keď som vyhral prvýkrát vyššiu sumu, dosť vysokú v porovnaní s vkladom, začala sa častosť návštevy herní zvyšovať. Keď som si „ukradol „ nejaký čas naviac – väčšinou cestou domov z práce, išiel som skúsiť šťastie. Sám. Vtedy sa pridal ďalší dôvod – vyhrať. Keď sa nenapĺňala, počas ďalšieho dňa som myslel na to, že dnes to určite musí padnúť. S tým so aj išiel do herne – vyhrať to, čo som predtým prehral... začal sa kolotoč – ak sa mi aj podarilo vyhrať sumu, ktorú som predtým prehral, zvýšil som stávky a chcel som vyhrať viac. Väčšinou však vyhrával majiteľ rulety...keď som začal prehrávať aj požičané peniaze, prišiel k tým dôvodom ďalší: vyhrať a vrátiť. Z rulety som prešiel na poker a vyberal si herne s najväčším jackpotom – s túžbou vyhrať čo najviac, vrátiť peniaze a celé to zastaviť kým sa dá. Nezvládol som to – ak som aj niečo vyhral, šiel som do nuly a nedokázal odísť od automatu...

Ani sám neviem, prečo som začal hrať. Začalo to tým, že ako chlapci sme hodili zo zábavy 10 korún do stroja. Postupne sa stávky zvyšovali a mne sa hra zapáčila.

Najmä keď som sem tam videl niekoho, ako vyhral, chcel som aj ja byť ako on. Zapáčila sa mi najmä myšlienka, že za chvíľu môžem prísť k veľkým peniazom. na prehru som vôbec nepomyslel. A ak som aj nejaké peniaze prehral, tak sa vždy našiel niekto, kto mi nejaké peniaze požičal. Okruh kamarátov bol veľký. Zo začiatku sa vždy niekto našiel. Na hre ma vždy priťahoval akýsi adrenalín, keď som hral tak mi bolo väčšinou všetko jedno. Hlavne že sedím pri automate a stláčam tlačidlo. Čím väčšie dlhy som mal, tým intenzívnejšie som hrával. Dlhy čoraz rýchlejšie narastali a ja som bol zaslepený tým, že ak aj nejaké peniaze mám, vždy mi bolo málo a chcel som ich „otočiť“. Ale málokedy sa mi to aj podarilo ak sa mi nedarilo, požičal som si. A tým dlžoby opäť rástli.
Automaty ma postupne likvidovali. Začal som strácať kamarátov – kvôli dlhom. Tie ma ničili najmä psychicky. Aj keď som to nedával najavo, bol som vnútri úplne na dne.
Ku koncu som hral automaty kvôli peniazom. potreboval som rýchlo peniaze, a tak som hrával. Ruleta ani tipovanie ma vôbec nebavili, pretože tam som musel dlho čakať na eventuálnu výhru, pričom pri automate, ak som vyhral, tak hneď...

...zvedavosť....zábava....možnosť ľahko zarobiť...postupom času oveľa jednoduchší dôvod: baviť sa a zabíjať čas a nudu.

Pri hraní čas fantasticky plynie. Mám svoj kľud, nič ma neruší. Ako čas plynul : vyhrať späť prehraté. A potom hnev. Keď ma niekto alebo o niečo nahnevalo, išiel som hrať. A mal som opäť svoj kľud. Postupne bolo hranie riešením všetkých situácií, či už príjemných, alebo nie. No hlavným a najdôležitejším dôvodom bola potreba hrať. Len tak, bez rozmýšľania, skrátka hrať aby som hral. Už mi bolo jedno či vyhrám alebo prehrám, hral som preto., lebo som to potreboval byť tam, cítiť tú atmosféru, mať pocit, že tam patrím. A keď už nebolo za čo hrať, tak bolo dôvodom aspoň byť pri tom. Na koniec mi však zo všetkých dôvodov vychádza iba jede a ten najväčší: hral som, lebo som hrať chcel....

Čo ma na hre priťahovalo? Ani neviem a viem zároveň. Hrám už tak dlho, že hranie sa stalo súčasťou a potrebou môjho života. Niekto má nejakého koníčka, niekto zasvätí svoj život práci, ja som si vybral hranie.

Priťahovala ma hlavne túžba vyhrať nad automatom, túžba poraziť jeho elektronický mozog a nezáležalo mi na sume, ktorú som musel v tomto nerovnom boji použiť. Lákala ma predstava, že pokorím niečo, čo iní považovali za istého víťaza. Keď sa mi to nedarilo, stúpala moja túžba po hre stále viac a viac, bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky.

Hrať som začal zo zvedavosti. Ešte stále mám pred očami situáciu, kedy som po prvý krát sedel pred automatom. Vtedy som v skutočnosti nehral ja, ale môj známy, ktorý ma presviedčal o tom, aby sme sa spolu zložili. Po hodine, počas ktorej som ako-tak pochopil. O čo ide, som mal zrazu v rukách dvojnásobok toho, čo som do hry dal. Niekoľko dní som nad tým premýšľal a potom som sa rozhodol, že to skúsim sám. A začalo sa mi dariť – asi som mal šťastie začiatočníka. Nešlo o veľké sumy, ale ja som zrazu chcel mať viac. Takže riadiac sa heslom risk je zisk som sa do toho pustil naplno.

A prečo som hral ku koncu? Ako som už písal, hranie je vo mne hlboko zakorenené. Ak mám nejaké peniaze, nedokážem ich použiť inak, ako hodiť ich do automatu. Neviem si predstaviť, že by som za ne kúpil niečo pre seba alebo pre svojich blízkych, pretože mi je ľúto použiť peniaze na takýto účel. Radšej vkročím do najbližšej krčmy, postavím sa k hraciemu automatu a všetko čo mám nahádžem doňho. Keď všetko prehrám, trápi ma svedomie, ale akonáhle znovu získam nejaké peniaze, výčitky sa stratia a ja zas stojím pri automate očarený blikajúcimi svetielkami a strachujúci sa, aby táto hra bola čo najdlhšia...

...chcel som mať veľké a rýchle peniaze. Podľa toho totiž posudzovali ľudia v mojom okolí šťastie iných. Ak mal peniaze, dom, auto, kvalitne sa obliekal, chodil na zahraničné dovolenky, bol považovaný za úspešného človeka. Pritom nikoho nezaujímalo, aký je pôvod jeho majetku. A ja som chcel byť ako oni. Chcel som byť šťastný. Nemôžem tvrdiť, že by som žil v nedostatku, ale chcel som mať oveľa viac. A chcel som to mať hneď. Nechcelo sa mi čakať niekoľko rokov, kým si nasporím na auto, byt a iné vymoženosti. V hre na automat som videl svoju budúcnosť. Stále som veril, že si budem môcť splniť svoje sny a budem šťastní, keď ma budú ostatní obdivovať, čo všetko mám. Šťastie som pokladal za niečo, čo môžem vymeniť za úctu, obdiv a závisť druhých ľudí...

...mal som veľa problémov a nedokázal som sa od nich ani nachvíľu odpútať. Stále som analyzoval, uvažoval...a tak som hľadal možnosť, ako sa aspoň nachvíľu problémom vyhnúť. Skoro vždy to bola hazardná hra na automatoch. Keď som hral, unikol som do sveta, kde ma neobťažovali problémy ani ľudia s nimi spojení. Vtedy som bol šťastný, prišiel útlm, na nič som nemyslel. Reálny život mi bol ukradnutý, cítil som sa výborne. Vtedy som mal len jeden problém – hrať čo najdlhšie. Postupom času sa počet takýchto únikov zvyšoval. Už som problémy neriešil, len som od nich unikal. Stratil som cit pre zodpovednosť voči sebe a svojim blízkym....

„Dôvodov“ prečo som hrala je mnoho. Keď som začala hrať, bolo ich menej, pretože dlhodobým hraním som sa dostala do ďalších veľkých problémov, ktoré som predtým vôbec nemala a tie sa potom stali ďalšími dôvodmi, prečo sa ku hre vracať.

Čítať ďalej: Príbeh Alice

Začalo to v menšej miere. Kým som podával za menšie sumy ako je napríklad 20 max. 50 korún a bolo to maximálne 2-3 krát do týždňa, videl som v tom prakticky zábavu.

Samozrejme som sa tešil aj z 200 alebo 300 korún, keď som vyhral, ale čo sa týka nervozity, napätia pri čakaní na výsledky, alebo keď mi odišiel tiket, sa nedalo hovoriť. Vtedy som sa skôr trápil kvôli iným veciam, a záležitostiam, ktoré boli pre mňa prvoradé – ako zdravie a dokončenie školy. Keď sa začali sumy a aj stávky zvyšovať, prišlo prenesenie nervozity alebo lepšie povedané zúfalstvo z choroby sa zmenilo na nervozitu a obviňovanie okolia a všetkých z môjho nešťastia. Hádky s priateľkou, lepšie povedané, vždy, keď mi odišiel tiket, hľadanie dôvodu na hádku a konflikt. Neskôr čím ďalej tým väčšia podráždenosť, uvolnenie napätia a aj to len na chvíľku pri občasných výhrach. Vtedy som si dával predsavzatia, ktoré som nikdy nedodržal, ale boli asi takéhoto štýlu ako: super, vyhral som, teraz budem postupne podávať a každý deň budem aspoň 500 Sk v pluse, čo za mesiac robí 15000 Sk. Alebo, keď som začal hrať ruletu: každý deň budem 1000 plus, za mesiac je to 30000 Sk. Samozrejme vydržalo mi to vždy až kým neprišiel deň, keď som prehral všetko, čo som mal a začal som brať pôžičku za pôžičkou. Čím viac sa dlh zväčšoval, tým boli tie predsavzatia o tom istom, len vo vyšších sumách. Občas tam pribudlo aj zdravie a psy a občas aj dokazovanie dôvery rodine, čo samozrejme vydržalo len chvíľu. Neskôr som sa už ani nespoznával. Priateľku som dokázal neuveriteľne psychicky vydierať, vyhrážať sa, kričať, nedbal som na to, že aj malý to počuje., uvedomenie si, tá myšlienka, že vlastne čo robím, bola vždy krátkodobá, až kým som neprehral ďalšiu výraznejšiu sumu. Klamstvá rodičom, výhovorky v sebe, že im nepoviem celú pravdu, lebo s tým by mi aj tak nepomohli, boli asi len preto, že som chcel proste hrať a vždy po nejakých pôžičkách som hovoril to isté. To o čom nevedia je taká a taká mesačná splátka a toľko sa mi za mesiac v pohode musí podariť nahrať....

Zo začiatku som to len vyskúšal. Chcel som vedieť, aký je to pocit, keď človek niečo vyhrá. Predtým som videl kamarátov, ako vyhrávajú, a tak som to skúsil aj ja.

Podarilo sa mi to. Vyhral som. A to sa nemalo stať.
Mal som dlhú prestávku a potom na strednej som chcel vyhrať znova. Mal som málo peňazí a chcel som mať viac. Hral som automaty. Presnejšie fruit poker. Nič iné okrem rulety som nehral, pretože som ničomu inému neveril.
Spočiatku som stále vyhrával, aj keď nie veľké sumy, ale vyhrával som. Hral som, zvyšoval som stávky a začal som prehrávať. Hovoril som si, že aj to sa časom musí stať, ale že to viem hrať, tak som hral stále ďalej. Už mi nestačili peniaze, ktoré som dostával na týždeň na jedlo, tak som začal kradnúť a požičiavať si. Prečo? Pretože som chcel dostať naspäť to, čo som prehral.
Časom som už nechcel len vyhrať. Začal som hrať iba preto, aby som hral. Fruit poker a ruletu som nezamenil za nič iné a hral som stále častejšie a častejšie. Nešlo mi o výhru. Išlo mi len o adrenalín, ktorý som pri hre mal. Len o pocit hrania. Tak to išlo stále ďalej. Nepresedlal som na inú hru.
Prečo som hral stále to isté? Stále len automaty? Stávkovaniu som neveril, nemal som rád šport. Športka, alebo podobné veci? MUSEL BY SOM NA Výsledok MOC DLHO čAKAť. Automaty boli rýchle. Buď som vyhral, alebo nie.
Prečo som hral? Prečo som začal hrať? Na mojom rebríčku hodnôt sa peniaze posunuli na prvé miesto. Aj pred život. Peniaze nie sú všetko! Trvalo mi dlho, kým som to zistil. PREČO SOM ZAČAL HRAť? LEBO SOM BOL NESMIERNY HLUPÁK!!

Scroll to top