Slzy, nepríjemné spomienky, tvrdé slová, sľuby a nádeje. Pôjde to, alebo to nepôjde? Ako to bude vlastne všetko, oco, mama, brat, sestra, alebo láska moja? Akoby tam dnes sedel aj môj otec a moja mama. Sú to také podobné príbehy, ako cez kopirák. Nič iné na svete, iba droga dokáže tak veľmi zmeniť pohľad rodiča na dieťa. Iba droga spôsobí to, že rodič dokáže zavrieť svojmu dieťaťu dvere. Je nútený... ak chce prežiť. Pochopiteľné, samozrejmé, zdá sa... koľkokrát sa dá odpustiť? Existuje také číslo? Neviem. Otec, mama, teraz vstávam z „mŕtvych“. Klopem. Chcem klopať. A už nikdy viac „neumrieť“. Mojim rodičom som nespôsobil finančnú ujmu. Snažil som sa žiť oddelene, neubližovať im. Ublížil som im tým, že som sa im neozýval. Nemal som sa čím pochváliť. Robil som si falošné nádeje, že dám najprv veci do poriadku, čo sa nestalo, padal som a padal. Dnes som len závidel – tomu mamu, tomu oboch rodičov, tomu priateľku. Že ich tu dnes mali a mohli to všetko medzi sebou pohnúť dopredu. JA Mám MILIÓNOVÝCH RODIČOV A BRATOV. Za tým si stojím stáť budem, aj keby ma už nechceli vidieť a aj keď by som to možno ťažko rozdýchaval... a tak aj ja chcem s vecami pohnúť, TENTOKRÁT NAOZAJ, VERÍTE MI?

• Predch.
• Nasl.